Ako sa druhýkrát narodiť

Budím sa (po dlhej dobe až neskoro po svitaní) na zvuk novej SMS - píše Čokin, či s nimi predsa len nechcem ísť boulderovať do Chřibů. Ako to už ráno býva, som ešte príliš vypatlaný, aby som si trúfol hneď odpisovať, a tak to nechávam tak a ešte si chvíľu dopriavam pohodlie horizontálnej polohy. K odpísaniu som sa dostal až o polhodinu neskôr, počas raňajok. Je krásny deň, cez balkónové dvere mi do izby svieti neskoré letné slnko a teplomer hlási čosi okolo 20 stupňov. Trochu nerád, no Chřiby som nakoniec zavrhol. Lezenie by to bolo určite výborné, no mám chuť užiť si konečne trochu samoty. Brno je tento víkend skoro mŕtve, minimálne čo sa lezeckej komunity týka. Túžbu po samote som ale radšej ešte poistil ...výberom údolí Říčky.

Linka č. 201 a makový závin sú veľmi príjemnou kombináciou. Ľudí dnes cestuje pomenej. Kto vie, či to je tým, že som sa vybral až naobed, alebo je Brno dnes naozaj úplne vyľudnené. Ani sa nenazdám a už stojíme na Říčkách, rozcestí. Mak je však už zasiaty a tak sa bude dobre pochodovať. Do uší mi hrá nórsky Röyksopp a po krásnych 15 minútách zhadzujem batoh "U kříže". Lesom sa ozýva jedine príroda. Naozaj krásny deň. 

Rozliezam sa v jednom z posledných Vlkových päťkových (ehm...) "výkrikov" v údolí Říčky, v ceste Přímá šíkmá. Ide o narovnanie Šikmé cesty - cez nový borhák, viac menej dobrými lištami, do občas špinavej poličky a k zlaňáku. Následne si pridávam aj Variantu šikmé, ďalšiu učebnicovú päťku, za ktorej prelez by sa nemusel hanbiť ani sedmičkový lezec... Do tretice si chuť vylepšujem klasikou - cestou Čuňárna. A že na "Bajerke" sa nedá dobre zaliezť. Blbosť! 
Telo aj myseľ sú opäť naladené na ten milovaný pohyb, a tak hurá na hlavný masív (ktorý však nie je hlavným cieľom). 

Hľadiac na ten krásny kus skaly rozmýšľam, v čom si spraviť radosť... Výber padol na krátke a odvážne Klémovo veselí. Ešte si pamätám, ako som tam pred vyše troma rokmi bojoval na OS, z ktorého nakoniec aj tak nič nebolo. A pritom stačilo chytiť lištu vpravo, postaviť sa pekne zošikma ľavou nohou a natiahnuť sa na spodok príjemnej prstovej špáry ľavou rukou ...aké jednoduché, že? :} Zostupujem "komínom" vľavo od Bílej šipky a hľadím pri tom na ten opustený kus skaly oproti, z časti zaprášený a obrastený machom. V tom si všimnem jednotku v čiernom krúžku a spomínam si na cestu Boulder, u ktorej som si nikdy nebol istý, kde sa presne nachádza. "A mám ťa!", hovorím si a už sa naťahujem za nástupovými chytmi. Trochu nepríjemný,  dlhší krok (aj kvôli prípadnému dopadu), ale inak rýchlovka. Ešte len zliezam na nástup a už rozmýšľam, či to pôjde aj zo sedu ...veď čo už je to za Boulder, ak by sa to liezlo len zo stoja. Obzerám chyty - sú. Stupy detto. 

Prvý pokus - tá hrana vpravo síce berie, ale s tou pravou pätou som tam tak zamknutý, že do lišty na ľavačku by to bol až nechutne dynamický krok. Mám rád svoju chrbticu. 
Druhý pokus - bez päty to asi ozaj nepôjde, nie som John Gill, aby som to zhybol na jednej ruke. 
Tretí, štvrtý pokus - opakovanie síce je matkou múdrosti, ale do tej lišty mi to z tej päty veľmi nepomôže... 
Piaty pokus - vivat campus! Dobre, ale čo potom? 
Šiesty pokus - aha, ďalšia lišta. Hm, ale teleskopickú ruku nemám. 
Siemy pokus - lišta vľavo, päta a ...drb na riť! "Skurvené lezečky." (LaSportiva Cobra ...ale inak sú fajn - pozn. autora).

...a keďže v najlepšom treba prestať, odchádzam "na štand", vyzúvam lezečky a rozmýšľam, čo ďalej. Na Stromovú si kvôli absencii určitých pamäťových stôp v danú chvíľu netrúfam, súd preto padol na krásny Meles meles. Ách, Testarossy - istota ako výrobky z kaučuku. Nástup by som mohol liezť už aj po slepiačky... Strednú "bočákovú" pasáž si dnes dám bez lišty vpravo, nech to je trochu zmena. Nádherná to cesta! Hranka, no-hand, "spoďák", madlo a výlez. Príjemný pocit. Krásna očista. Opäť zliezam komínom, ale počkať - na nohách mám predsa Ferrari medzi lezečkami. Dobre, dám teda pokus.

Ešte trochu očistiť chyty, aby sa už fakt nebolo na čo vyhovárať, a ide sa na to. Madielka, lišta ...šikmá, ale drží. Pravá päta na miesto, zabrať a - aké je to odrazu ľahké! Mám to, lišta je moja! Trochu poopravým prstoklad, teraz už len umiestniť ľavú nohu a...

Svet sa mi odrazu melie pred očami. Nemám prehľad, kam ktorá končatina smeruje, kam smeruje moje telo a ako ho vlastne zastaviť. Na sekundu si uvedomím smer pohybu, a tak rýchlo využívam situáciu a snažím sa brzdiť rukami (a bradou) v hline... Spravím ešte jeden kotúľ, už len zo zotrvačnosti, čím sa nohy dostanú pod telo, dole svahom. Okamžite sa pokúšam vyhodnotiť svoj stav, no bolesť je tak silná (a mozog otrasený), že sa ledva dokážem posadiť. Rukami si poukladám nohy do normálnej polohy, a keď zistím, že postaviť sa nedokážem, v bolesti sa odplazím približne 10 m k veciam. Odtrhol sa mi chyt. "Tá skurvená lišta! ...pôjde to teraz bez nej vyliezť? Jebať..." Sám nechápem, ako dokážem o tom vôbec rozmýšľať. Celý svet sa mi totiž točí pred očami, lapám po dychu a s ťažkosťou zvládam koordinovať pohyby. Hlava ma však nebolí. "Je to dobre? Mám zlomenú nohu? Ako sa odtiaľto dostanem? Kubo je kdesi na zberoch, mohol by som mu zavolať. Hm, to určite... pokaziť mu deň a spraviť zo seba ešte väčšieho debila." 

Niekedy to vie byť aj výhodou, že popri lezení veľmi málo pijem. Vylievam si asi pollitra vody na hlavu, snáď to trochu pomôže. Čosi sa aj napijem, ale nemám vôbec chuť, tak to nakoniec aj tak vypľúvam ...ako postihnutý, skor všetko na seba. Hyperventilujem ako po hodine hĺbkového potápania. Vylievam si na hlavu aj zvyšok vody. Asi to pomohlo, hlava sa mi pomaly prestáva točiť a začínam konečne aj racionálnejšie uvažovať. Noha zlomená nie je, ale narazená je o to viac - nad pravým kolenom sa mi už začína tvoriť krásny opuch. Sadám si preto nohami smerom do svahu, aby som znížil množstvo tekutiny v končatine, a pátram po ďalších ranách. Dokopy je ich päť. Tož, keď musí macher liezť bez trička ...ale aspoň som si tak žiadne nerotrhal, že? Tržná rana na pravej dlani a pravom ramene, nad pravým zápästím a pod pravým prsným svalom. Ešte jedna nad pravým vnútorným členkom. Na záver ešte odrenina na pravej strane brucha. Postupne zisťujem, že som si narazil aj vnútornú časť ľavého kolena, no napriek tomu dokážem tú nohu (narozdiel od pravej) stále používať. 

Rany postupne ošetrím zvyškom Betadine ...kedy som to naposledy dostal "protitetanovku"? Vedľa ležiaci konár odpílim švajčiarskym nožíkom a obväzom vytvorím až príliš improvizovanú dlahu na pravú nohu. Zo zvyšku konára si nachystám "teleskopické hole". Je 15:18 - najbližší autobus by som stihol možno tak za podpory štyroch nadšených šerpov. Neostáva mi teda nič iné, ako sa dvihnúť a vyžrať si to až do dna... Po pár minútach objavujem úroveň improvizovanosti mojej "dlahy" a s veľkou radosťou (a o čosi menším hnevom) ju hádžem do lesa. Podopierajúc sa konárom krivkám na autobus, najprv lesom, potom asfaltkou. O špinavého a "post-trip-looking" mladého muža evidentne nejaví skoro nikto záujem - podarí sa mi stopnúť asi až 30. auto po cca 20 minútach stopovania. To je na údolí Říčky môj nový "rekord"... (týmto ďakujem ochotnému otcovi dvoch milých a rozkošných detí). 

Po príchode domov sa nakoniec odhodlám navštíviť pohotovosť - síce to dopadlo, ako som čakal (odišiel som s dvoma elastickými obväzmi na dolných končatinách a druhou vrstvou Betadine na tej pravej hornej), aspoň však môžem ísť spať s relatívne pokojným pocitom, že snáď sa nasledujúce ráno zobudím. 

Tento príbeh je skutočný. Je verným popisom predpokladaného vzniku nového variantu cesty Boulder, a to zo sedu, s názvom Nedotknuteľný. Čestne prisahám, že v slede udalostí netrpelo žiadne zviera. Hm, aj keď... 

A ponaučenie na záver - kto sa bojí, nech nelezie do lesa (ani v lese)!

P.S.: Ospravedlňujem sa, že je tento článok bez jedinej fotky. Tesne "po" som však nemal veľmi náladu vyťahovať foťák...

lezenie v okolí Banskej Bystrice - Jakub, Nové skaly

Síce menšia, o to však navštevovanejšia časť prímestskej oblasti Jakub, Nové skaly ("Skalky nad dedinou"), sa nachádza približne 3 km od centra BB, smer Donovaly. V prípade prístupu autom je možné parkovať priamo pod skalami - približne 300 m za masívom Starých skál (čnejú vľavo nad hlavnou cestou, odtiaľ "Skalky nad cestou") odbočíte cez most doprava a potom smerom akoby naspäť na BB. Skaly budú po ľavej strane. V prípade cesty autobusom sa do dedinky Jakub dostanete mestskou dopravou, linka č. 43, zastávka Jakub, kostol. Zo zastávky mostom na východnú (pravú) stranu riečky - prvý most je hneď pri kostole, ďalší približne 150 m ďalej, vpravo za krčmou. Spoza mosta je to približne ďalších 450, resp. 300 m severným smerom (smer Donovaly).

klikni na obrázok pre zväčšenie

Masív Nových skál je tvorený druhohornými vápencami, tvarovanými do platní (ľavá časť) až jemných previsov (pravý časť). Vzhľadom k otvorenosti skál sú tieto viac menej pravidelne zvetralé, tvoriace množstvo menších špáriek až špár. Na vzhľade skál sa podpísala aj prítomnosť železničnej trate vo svahu nad masívom (rozrušovanie skál spôsobené otrasmi), takže masív je hlavne v hornej časti miestami lámavý.

 Nové skaly

klikni na obrázok pre zväčšenie

© Jakub Šuhajda

Vďaka polohe prímestskej polohe skál boli (a sú) skaly v okolí Jakuba často navštevovanou a obľúbenou lokalitou. Prvé cesty na Nových skalách vznikali roku 1975 (P. Mačák, M. Topinka, M. Kopas), väčšinou sa však jednalo o "hákovačky", ktoré sa voľných prelezov dočkali až v 90. rokoch (P. Lovič, J. Brozman, S. Šimkovič, J. Lovás).

Skoro všetky cesty sú odistené lepenými borhákmi a zakončené buď "prasiatkom", alebo zľaňovacou reťazou a 8-10 expresiek je bohate dostačujúce množstvo. Výška masívu je do 15 m, takže 35m lano tu úplne stačí.

Prvou zmienkou o lezení na Nových skalách boli Dieškove Cvičné skaly na Slovensku. Neskôr boli samozrejme zaradené aj do Pauerových Slovenských skál II. Napriek tomu, že odvtedy pribudla len jedna nová cesta (alebo skôr variant - Hrana, 8), údaje v Pauerovom sprievodcovi neboli kompletné. Dovolil som si preto vytvoriť "sprievodcu" nového, formou fotografií.

pravá časť

klikni na obrázok pre zväčšenie

© Michal Makuša

 ľavá časť

klikni na obrázok pre zväčšenie

© Michal Makuša

Informácie o výnimkách a prípadných zákazoch lezeckej činnosti nájdete na stránkach JAMESu (lokalita č. 7 Kremnické vrchy). 

Na záver odporúčam navštíviť miestnu "reštauráciu", kde si môžte uloviť a pochutnať na chovaných pstruhoch (viď mapa). V prípade záujmu o ubytovanie je niekoľko možností v Banskej Bystrici. 

Jakubské Nové skaly sú príjemnou jedno- až dvojdňovou destináciou. Želám veľa lezeckých úspechov.

lezenie v okolí Banskej Bystrice - Harmanecká jaskyňa

Staronová vápencová oblasť, nachádzajúca sa približne 16 km od BB, sa rozprestiera v lesoch nad vstupom do Harmaneckej jaskyne. Zatiaľ nie až tak obliehaná lezeckou komunitou, no vďaka rozmanitosti ciest a ľahkému prístupu sa určite stane rýchlo populárnou. Pri ceste autom - parkovisko pri Harmaneckej jaskyni sa nachádza medzi dedinami Dolný a Horný Harmanec, príjazdom z BB po pravej strane. V prípade cesty autobusom, cieľovou zastávkou je Dolný Harmanec, Harmanecká jaskyňa, ktorá sa nachádza na opačnej strane cesty, naproti parkovisku. Z parkoviska ku skalám je to cca 5 min chôdze do kopca výrazným lesným chodníkom na druhej strane potoka.

 klikni na obrázok pre zväčšenie

Steny sú tvorené druhohorným vápencom, sformované od platní, cez previsnuté bruchá až po niekoľko pseudo-jaskynných útvarov, s miestami lámavým terénom. Charakterom sú skaly veľmi rôznorodé, takže zastúpenie tu majú skoro všetky možné druhy chytov...

O histórii lezenia nad Harmaneckou jaskyňou nemám v tejto chvíli presné informácie, prvú výraznejšiu stopu však po sebe zanechal J. Peklo, ktorý v stenách preliezol niekoľko prvovýstupov. Neskôr sa pridali Stano Bobok a Jožo Lovás, ktorý (spolu s Paľom Packom, Petrom Zingorom, Kubom Šuhajdom...) priebežne pridáva stále nové cesty.

pohľad spod klenby 1. sektoru

 klikni na obrázok pre zväčšenie

© Michal Makuša

Steny nad Harmaneckou jaskyňou by sa dali rozdeliť do dvoch sektrov so súčasným počtom 57 ciest rôznych obtiažností (od 5+ po 11-), údajne však s prísnejšou klasifikáciou... :}
Prvému sektoru dominuje obrovská skalná klenba približne v strede masívu, v ktorej po ľavej strane vedie jedna z najťažších ciest na Slovensku, Kanibal 11- (prvý PP od Joža Krištoffyho). Nachádzajú sa tu skôr vyššie steny s dlhšími cestami (priemerne okolo 20 m), väčšinou vytrvalostne-technického charakteru.
Druhý sektor sa tiahne severne (vľavo) od sektoru prvého. Približne v strede masívu je výrazná kostolíkovitá klenba. Cesty sú tu kratšie (priemerne do 15 m), no skôr boulderového charakteru.

Všetky* cesty sú odistené lepenými borhákmi a ukončené zlaňovancou reťazou alebo "prasaťom". Na lezenie teda stačí približne 10 expresiek a 60-70m lano. (* Výnimkou je cesta Retro, ktorá bola vylezená po vlastných isteniach a tento charakter ostal zachovaný.)

Pravdepodobne kvôli nevedomí o týchto skalkách, príp. pre obľúbenosť iných lokálnych oblastí (Jelenec, Jakub), rozvoj lezenia v masívoch nad Harmaneckou jaskyňou bol spočiatku dosť pozvoľný. Preto doteraz ani neexistuje žiadna oficiálna verzia sprievodcu. Keďže sú názvy ciest aj s obtiažnosťou napísané na skale, sprievdoca, ktorého sem predkladám, je vlastne len zoznamom ciest bez nákresov alebo bližsích popisov.

zoznam ciest

 

1. sektor

klikni na obrázok pre zväčšenie

© Pavol Packo / Michal Makuša

2. sektor

klikni na obrázok pre zväčšenie

© Pavol Packo / Michal Makuša

 kompletný zoznam ciest (© Pavol Packo / Michal Makuša)

Informácie o výnimkách a prípadných zákazoch lezeckej činnosti nájdete na stránkach JAMESu (lokalita č. 9 Veľká Fatra NP). 

Za návštevu určite stojí aj samotná Harmanecká jaskyňa. V prípade záujmu o ubytovanie v okolí Harmaneckej jakyne je možnosťou horský hotel Kráľova studňa, príp. potom až v Banskej Bystrici. 

Prajem príjemné lezenie v príjemnom prostredí lesov Veľkej Fatry.

Priedhorie - K60

Prvý júnový víkend, keď sa počasie konečne rozhodlo umúdriť a vyše tri týždne trvajúce obdobie dažďov skončilo, osud ma privial na Považie. Nemohol som preto nenavštíviť jednu z najkrajších slovenských lezeckých oblastí - Priedhorie.

pohľad zo Zlatej južne do údolia

© Michal Makuša

Keďže bolo po tak výdatných dažďoch všade veľa vody, steny zakryté stromami neprichádzali do úvahy. Obišli sme preto aj rok starý sektor Kopyto (nachádza sa hneď za zákrutov pod Podkovou, tiež po pravej strane), čo ma vcelku mrzelo, pretože som sa naň tešil. Boli sme však už rozbehnutý daným smerom, tak sme sa rozhodli, že obzrieme rovnako "starý" sektor s názvom K60.

cestou ku K60

© Michal Makuša

K60 sa nachádza asi 3-5 minúty chôdze od Kopyta, taktiež po pravej strane. Stena je orientovaná juhovýchodným smerom, takže prítomnosť slnečných lúčov - aj vďaka riedkemu porastru - bola zaručená. To nám bolo v danú chvíľu záchranou, pretože až na jednu boli všetky cesty súché. Čím ma stena prekvapila na prvý pohľad, bol jej charakter - akoby rozbitý vápencový masív, kde by človek čakal, že bude pri lezení rukami dolovať kamene, držal však až neuveritelne dobre. 

pravá časť K60

© Michal Makuša
 

Ciest sa tu v danú chviľu nachádza 13, v rozsahu obtiažností 4- až 6+ (klasifikačne mäkkšie ako zvyšok Priedhoria). V ľavej časti som si všimol ešte ďalšie dve línie borhákov, zatiaľ však bez názvov ciest na skale (tiež ešte neboli úplne dočistené). Pravdepodobne však môžeme očakávať, že sa celkový počet časom zvýši na 15. Napriek relatívne nízkej obtiažnosti, sektor poskytuje veľmi pekné dlhšie línie v príjemnom a zaujímavom materiále. Stena je tak ideálnym miestom na rozlezenie sa  (príp. vhodným miestom pre začínajúcich lezcov, odporúčal by som však prilbu). Odtiaľ sme si to totiž namierili na Zlatú, no to je už iná "story"...

 dovidenia v Priedhorí niekedy nabudúce

© Michal Makuša

známa a menej známa lezecká filmová produkcia - 3. diel

Lezenie sa stáva pomaly tak populárnym športom ako bicyklovanie či bojové umenia. Výrobcovia materiálu a majitelia stien si mädlú ruky, ako im rastú zisky. A zdá sa, že táto situácia praje aj produkcii lezeckých filmov, a tak je už v podstate jedno kto, kde a čo. Hlavne že "sa lezie sa" a z reproduktorov sa ozýva pohodová muzička, miestami prerušená ručaním v zápale boja...

Pure
Chuck Fryberger Films, 2009

Boulderingový špeciál v podaní 19 top lezcov, natočený v 6 krajinách na 3 kontinentoch.

info

trailer tu alebo tu

Core
Chuck Fryberger Films, 2010

Očakávaný hit tejto jari... Nalle, Fred, Kilian, Kevin a iní drtia od studeného Fínska cez rozpálenú Afriku až po USA.

oficiálna stránka

trailer

Tough Enough
WorkLessClimbMore Films, 2009

oficiálna stránka

info tu a tu

trailer

Rewind
BS Productions, 2008

Zábery vyhrabané z archívov , natočené za posledných 15 rokov. Predstavia sa Dave Graham, Jason Kehl, Joe Kinder...

oficiálna stránka

trailer tu alebo tu

Continuum Project
Alstrin Films, 2010

Po dlhej dobe opäť all-around lezecký dokument - športové lezenie, ľady aj alpský štýl.

oficiálna stránka

trailer


A keďže popularita (hlavne) športového lezenia stále narastá, predpokladám, že sa tu za nejakú dobu objaví opäť ďalší príspevok na túto tému. Kedy to bude, to však ani ja netuším...