z večných lovíšť...: augusta 2009

Úvodný príspevok tohto pseudo-lezeckého blogu začnem trochu vážne a v podstate nelezecky. Keďže som však blog založil cca pred 3 mesiacmi, tak nejako sa začať musí...

Predstavte si krásny skorý letný deň - slniečko ešte toľko nepáli, pofukuje príjemný vetrík, do toho sa vy potíte v nejakom brutálnom prásku, spolulezec prešlapuje na mieste a rozmýšľa, ako chytiť tú držku, čo vám hrozí. Všetko sa však, ako inak, dobre skončí ...minimálne bez úrazu. Následnú pohodu pod skalami si spríjemníte napr. horalkou a vegetením na lúke. A práve tam sa v tých chvíľach začína iný (od toho vášho o čosi sofistikovanejší) "výstup".

Ixodes ricinus, alebo kliešť obyčajný, je šikovné ani nie 1cm malé 8nohé "zvieratko", ktoré má pri všetkom svojom pôvabe jednu malú chybičku krásy - pre zachovanie svojho druhu potrebuje krv cicavca. Samičky sú, ako to už u podobných tvorov býva, o čosi väčšie, farebne odlíšené (+/- čevené oproti hnedočiernym samčekom). U samičiek a tiež nižších vývojových štádií (larvy, nymfy) chrbtový štít pokrýva iba prednú časť tela, aby mohli poňať viac krvi (samička môže zväčšiť svoju hmotnosť až 200krát). Krv sajú všetky vývojové štádiá, rovnako tak aj obe pohlavia (preto si raz môžte nájsť hnedočerveného relatívne velkého kliešťa a o deň neskôr čierneho mikrojedinca).

Svojich hostiteľov si kliešte hľadajú pomocou receptoru nachádzajúcom sa na prostrednom článku predného páru nôh. Receptor reaguje s CO2 (vydychovaný vzduch), amoniakom (moč, pot) a kyselinou mliečnou (pot) ...lezci sú tým pádom jednou z najlepšie vystopovateľných koristí. A keďže prevencia je najlepšou formou terapie - nedýchajte, neznačkujte okolie a nepoťte sa! :}

Kliešte vyhľadávajú väčšinou miesta s tenkou pokožkou a dobre prekrvené (slabiny, podkolenie, bočná strana trupu, atď.). Otvor do kože vytvoria klepietkami (chelicerami), doňho potom zasunú bodový orgán (hypostom), ktorým sajú krv. Po prisatí kliešť výlúči do tela hostiteľa zmes látok, ktoré mu zabezpečia nenarušenie jeho životného poslania (antikoagulanciá, "lepidlo", lokálne anestetiká, antipyretiká). Okrem týchto (pre kliešťa fyziologických, tj. prirodzených) látok, sa do hostiteľa môžu dostať rôzne mikroorganizmy, ktoré, pre zmenu, parazitujú na našom malom úbohom kliešťovi. Väčšinou sa zdržujú v jeho črevnom systéme, takže sa do tela hostiteľa nedostanú okamžite - môže to trvať cca 8 - 12 hodín, takže čím skôr kliešťa objavíme, tým je šanca našej nákazy menšia.

Prevenciu proti kliešťom popisovať nebudem - rôzne "voňavky" tipu repelentov a insekticídov pozná hádam každý.

O odstraňovaní kliešťov koluje kvantum legiend ("udusenie" olejom/mydlom, "odskrutkovanie" v smere/proti smeru hodinových ručičiek, krúživé pohyby tupým predmetom okolo kliešťa, atď.), mne sa však osvedčila v podstate tá nájjednoduchšia (ale svojím spôsobom asi najobávanejšia) metóda - chytiť kliešťa pinzetou, príp. prstami a mykavými pohybmi a jemným ťahom sa ho snažiť odstrániť (zhodou okolností - toto nás učili aj na mikrobiológii :} Po vytiahnutí je veľmi vhodné postihnuté miesto skontrolovať, či tam neostala nejaká časť tela kliešťa, a ak áno, vypreparovať ju (v ideálnom prípade) čepieľkou na skalpel (predávajú ich v zdravotníckych potrebách samostatne - rôzne veľkosti a za pár korún), príp. iným ostrým (a radšej aj sterilným) predmetom. Následne postihnuté miesto dezinfikujeme - vetrom ošľahaní veteráni kľudne vodkou, no napr. Betadine je lacnejší (a tiež účinnejší).

A aby som prípadných čitateľov tohto kvázi-odborného výplodu z fleku neodradil, radšej si dám pohov...