štvrtok 31. decembra 2009

PF 2010

Prajem všetko dobré v novom roku a veľa lezeckých metrov bez úrazov :}


pondelok 7. decembra 2009

známa a menej známa lezecká filmová produkcia - 2. diel

Je tu druhé pokračovanie sprievodcu momentálnou lezeckou filmovou scénou. Bez zbytočných kecov - tu to máte:

Monkey See, Monkey Do
Hot Achces Productions, 2009

4 ľudia, 4 príbehy ...okrem iného aj legenda gritu Johny Dawes.

info tu a tu

trailer tu alebo tu







Underdeveloped
Tops Off 4Power Production, 2008


Lezenie v Írsku - film získal 2 ocenenia na Kendal Film Festival.

info tu a tu

trailer

bonus


Welsh Connections
Bamboo Chicken Productions, 2009

Názov myslím hovorí sám za seba... mená známe (okrem iného opäť Johny Dawes) aj neznáme  ponúkajú od tradičného lezenia, cez športové a bouldering až po DWS - vitajte vo Walese!

info

trailer

Winter Sessions
CrAbStiX Productions, 2009

To najlepšie z gritového boulderingu - legendy ako The Joker, Deliverance... ale aj nové prásky. Samozrejme nesmú chýbať Ben Moon, Jerry Moffatt...

info

trailer


The Sends
Tielma Productions, 2009

Nové video z ďalekého severu, a teda od tvorcov Swedish Meatballs, nás údajne zavedie na mýtické miesta, kde borci odhalia tajomstvá prelezov, tož...

info tu alebo tu

trailer tu a tu



Elements - Bouldering in Scotland
Xtralarge Recordings, 2008


Štyri živly a človek - zakomponovanie lezeckého pohybu do súvislosti toho celku, ktorý nás obklopuje.

info

trailer

Pôvodne som myslel, že skončím už týmto druhým dielom, no stále mám ešte pár filmov v zálohe, takže ...pokračovanie nabudúce :}

lezenie v okolí Banskej Bystrice




"Nad Banskou Bystricí je noc 
a lidem, co pospíchaj spát 
vůní stromů voní dech..."






V súčasnej dobe neexistuje žiaden aktuálny sprievodca na skalky v okolí Banskej Bystrice. Vôbec prvý oficiálny súhrnný sprievodca po skalkách Slovenska, ktorým boli Dieškove Cvičné skaly na Slovensku z roku 1978, mal - čo do rozsahu oblastí na Slovensku - doposiaľ asi najväčší záber. Vzhľadom na svoj vek však už nie je práve aktuálny, stále ale patrí (aspoň pre mňa) na prvé miesto, pretože spracovaním a nákresmi je doslova nadčasový.
Ďalším sprievodcom boli (až o 13 rokov neskôr vydané!) Alanove Formánkove Slovenské skalky z roku 1991. Nepoznám presné pozadie vzniku tejto publikácie, ale podľa spracovania mi to prišlo ako na hromadiace sa žiadosti z pomaly rastúcich rád lezcov na kolene zbúchaná mini-publikácia. Týmto však nechcem zastierať jej význam, pretože na pár rokov sa stala vodítkom pre množstvo lezcov, a aj keď čo do počtu oblastí sa ani len zdaleka nechytala na "Diešku", mapovala výber v tej dobe asi najznámejších a najlezenejších oblastí v SR.
Posledným sprievodcom, čo sa lezeckej verejnosti predstavil oficiálnou cestou, boli z týchto troch publikácií asi najslávnejšie a najznámejšie Pauerove Slovenské skaly II. z roku 2002. Záberom aj spracovaním o poznanie poctivejšie ako "Formánek", no k "Dieškovi" to malo stále ďaleko. To však absolútne nevadilo, pretože spracovanie sledovalo trendy svetových sprievodcov a nákresy a informácie v tejto knihe boli viac než len dostačujúce. A keďže v tej dobe už lezeniu holdovalo výrazne viac nadšencov, ako v dobe vydania "Formánka", kniha sa veľmi rýchlo vytrácala z obchodov a asi rovnako rýchlo sa z nej stávala legendárna publikácia (ktorou, podľa mňa, stále je a navždy ostane). 
Z doteraz vydaných oficiálnych sprievodcov je to však všetko. A keďže "Pauera" už nedostať (okrem toho mapuje len zlomok toho, čo sa v okolí Banskej Bystrice nachádza) a "Dieška" oslávil tohto roku už 31. výročie od svojho vzniku, neexistuje v podstate žiaden zdroj, ktorý by komplexne mapoval všetky možnosti lezenia v okolí Banskej Bystrice. A toto bolo hlavným dôvodom, prečo som sa rozhodol, že sa pokúsim údaje o všetkých oblastiach v okolí môjho rodného mesta zozbierať a postupne zverejňovať aspoň na blogu, nech je k dispozícii tých informácií o možnostiach na lezecké vyžitie viac a do povedomia sa dostali aj ďalšie oblasti, ako len všetkým už dobre známy Jelenec... (samozrejme, všetka čest :}Rozmýšľal som aj knižnom vydaní, no k tomu mám v tejto dobe ešte ďalej, ako k prelezu svojej prvej 9+




Neviem sľúbiť, ako rýchlo sa tu budú jednotlivé oblasti objavovať (hlavne z dôvodu, že som momentálne na pár mesiacov mimo BB aj SR), ale pokúsim sa spraviť všetko, čo bude v mojich možnostiach (a tiež možnostiach internetu :}

Dovidenia nabudúce...

nedeľa 6. decembra 2009

známa a menej známa lezecká filmová produkcia - 1. diel

Neviem, či to je len môj pocit, ale lezecké filmy, videá zažívajú v tejto dobe svoj boom. Nie je to s nimi síce také zlé, ako s produkciou dnešných televíznych seriálov (tj. kvantita už dávno prevalcovala kvalitu), ale aj tak ich je požehnane ...a stále pribúdajú. Dovolím si preto spraviť čosi ako kvázi prehľad tým, čo sa na nás v poslednej dobe vyvalilo, ale má minimálne v našich končinách tú smolu, že to nemá takú brutálnu reklamu ako filmy BigUP Production (Dosage, King Lines, Progression...). Takže sa, moji milí, posaďte, miesto popcornu si vezmite do ruky stláčacie koliesko a ...enjoy!

The Players
BS Productions, 2009

Dave Graham, Chris Sharma, Emily Harrington, Daniel Woods, Lisa Rands, Joe Kinder, Alex Puccio, Chris Lindner a Ethan Pringle ...a tu už asi netreba nič viac dodať.


info
 
trailer tu alebo tu


The Asgard Project
Posing Productions, 2009

Leo Houlding s kamošmi chce spraviť prvovýstup v západnej stene Mt. Asgard na Baffin Island. Okrem tohto ich pokusu film obsahuje "training sessions" zo Španielska, z Talianska a z El Capa.

info alebo oficiálna stránka

trailer tu alebo tu


Asgard Jamming
CAB-RCT, 2009

Bratia Favresseovci s kamošmi, zhodou okolností tiež na Baffin Island, sa vybrali preliezť voľne belgickú cestu na Mt. Asgard.

info tu a tu

trailer


 

Grit Flick
Posing Productions, 2009

Búranie mýtov na grite! A vzhľadom k cene by toto mohla byť veľmi dobrá voľba...


info

trailer tu alebo tu




 
Masters of Stone VI: Breakthrough
Eric Pearlman, 2009

Že by oživenie legendy, alebo len ďalší z množstva "obyčajných" lezeckých filmov, ktoré dnes vznikajú?

oficiálna stránka

trailer tu alebo tu




 
Between the Trees
Uncle Somebody, 2009

Nie len pre milovníkov boulderingu, resp. Fontainebleau, lebo myslím, že za tú cenu sa to vcelku oplatí (cca 450 CZK).

info

trailer č. 1, č. 2, č. 3





A keďže som pri písaní tohto príspevku zistil, že tých "menej známych filmov" je vcelku dosť, rozhodol som sa to rozdeliť na (minimálne) dva diely ...tož, pokračovanie nabudúce!

sobota 5. decembra 2009

byť či nebyť...

Keď som sa pred rokmi dostal k lezeniu, nevedel som o ňom zhola nič. Začínal som na stene (jar 2005, Staňkova 20, Brno ...ach, tie spomienky :p) a jediné, čo ma zaujímalo, bolo čím skôr liezť ako tí chalani, ktorí sa tam občas objavili a väčšinu času trávili v previse (šťastnou zhodou okolností boli z tých ľudí, ktorí ma neskôr v lezení posunuli a posúvajú doteraz - vďaka, páni). Už od začiatku som mal strašnú túžbu všetko vedieť, poprvé preto, lebo som chcel rásť, zlepšovať sa, liezť ťažšie a (v tej dobe hlavne) estetickejšie (čiže menej ako drevorubač). Druhým dôvodom (a to vyplýva z mojej povahy) bolo, že som mal strach, aby som niečo nerobil zle (či už po technicko-metodickej stránke, alebo z pohľadu etiky/morálky), príp. aby som sa nezrakvil. Prvý rok som tak maximálne mastil chyty na brnenských "překližkách", no nasledujúce leto sa mi podarilo spoznať veľmi múdreho a skúseného človeka, ktorý mi pomohol zbaviť sa množstva zlozvykov a tiež  ma mnohým veciam naučil a stále učí...

To leto som vlastne lezeniu prepadol úplne, začal som žiť len lezením a naplno hltať všetko, čo s lezením súviselo. Okrem iného, dostal som sa aj k filmu, ktorý naruby prevrátil celé moje dovtedajšie vnímanie tohto športu - boli to Perlamnovi Masters of Stone V, obsahujúci kultový "tribute to Dan Osman". Toto meno sa mi po dopozeraní filmu obrovskými písmenami vrylo do hlavy. Začal som o DanOvi hľadať všetky možné články, fotky, videá... a síce som si to vtedy ešte neuvedomoval, ale on bol tým míľnikom môjho lezenia, resp. môjho pohľadu na tento šport, môjho prístupu. Neskôr sa k nemu pridali ďalší, no on bol tým prvým a zároveň najsilnejším zdrojom inšpirácie a/alebo motivácie. Našťastie som s lezením začal dosť neskoro na to, aby som bol už ako tak psychicky zrelý, a tak som samozrejme chápal a akceptoval, že na solovanie zatiaľ nemám a ešte dlho mať nebudem. No tá myšlienka bola stále prítomná. Bola mi motiváciou pri tých metroch ciest, ktoré som potreboval naliezť, pri tých kvantách sérií, ktoré som musel oddrieť...

Prvá cesta, ktorú som vysóloval bola ...hm, nie som si vôbec istý, ale myslím, že to bolo 5a v Quirre na Sardínii. A cca o 2 mesiace neskôr to boli nejaké dve 5 na takom kvaku na Súľove :} Všetko to boli ale len také mini-pokusy, ako som na tom s hlavou, keď nie som priviazaný k lanu. Skôr to bolo na spestrenie, takže ešte stále bez výraznejších ambícií preliezť solo čosi ťažšie (na svoje pomery). A ani nasledujúce 2 sezóny sa to výrazne nezmenilo, pretože som ešte stále nemal ten pocit, že už je čas ...že na to mám. Chýbalo mi jednoducho sebavedomie (heh, no možno sa to nezdá, ale vážne :} Vlastne ani neviem, čo bolo tým zlomovým bodom... prečo som si začiatkom tohto roka zbalil lezečky a vybral sa sám, vyslovene s úmyslom sólovať, do údolí Říčky na Poslední. Asi mi to prišlo ako dobrý nápad (pamätám si, že síce bol január a bola vcelku kosa, ale bol krásny deň - tož, ideálne podmienky :p). V ten deň som vysóloval 4 cesty, ktoré som si pred prelezom vždy prezrel a oživil na TR, a aj keď to neboli žiadne "prásky", mal som z toho veľmi dobrý pocit (a omrznuté oba palce na nohách, keďže bolo celý deň pod 0). Možno vtedy, alebo chvíľu potom, som si uvedomil, že konečne nastal ten čas ...konečne mám na to, aby som otvoril túto Pandorinu skrinku. 

S príchodom jari, a teda tohtoročnej sezóny, to už bolo čosi samozrejmé, a nie len občasnými sólami, ale aj vcelku vydarenými výkonmi na skalách, som si udržiaval zdravú úroveň sebavedomia (Braňo Goga by vedel rozprávať ...ďakujem a pozdravujem :} Je to však neskutočne silná droga... už lezenie samo o sebe je prudko návykové, no ten pocit, ktorý človek prežíva pri sólovaní (a pri úspechu aj po ňom :p), je hrozne príjemný. Heh...no, radšej to nebudem ani k ničomu prirovnávať, ešte by mi to raz niekto trieskal o hlavu :D

 Čo však ľudí k sólovaniu vedie? Keď sa pozriem na "profesný" život Dana Osmana, napadá ma, že on tak žil vo všetkých jeho sférach. Mal minimum majetku, každý deň ako na kolotoči - skaly, zoskoky, mountain biking... To sólovanie akoby bolo len jedným z dielikov  mozaiky jeho každodenného života, proste niečim, čo tam samozrejme nesmie chýbať a nikto sa už nad tým ani nepozastavuje. Ale ktovie, možno mal k tomu úplne iný prístup, môžem len hádať.
Alain Robert je kapitolou sám o sebe... btw, je tiež jedným z ľudí, ktorých prístup k tejto našej zábavke ma veľakrát motivoval a dokázal mi, že aj touto cestou sa dá uberať. Čo sa týka jeho "industrial" sól, dalo by sa polemizovať do akej miery ho to ešte baví, resp. či všetky budovy, ktoré vyliezol, vyliezol (aj) preto, lebo chcel ...lebo to bol preňho ďalší cieľ, alebo je to už z väčšej časti preňho len práca, čiže zárobková činnosť, spôsob obživy. Ktovie... Nič to však nemení na tom, že aj na skalách toho má dosť vysólovaného, dokonca aj v magických čísla okolo 8b.

Ako som písal vyššie, sólovanie mi učarilo už na začiatku môjho lezenia. S odstupom času to môžem nazvať mladíckym nadšením pre čosi nedosiahnutelné, čosi mimo hranice vlastných možností. Videl som v tom spôsob, akým sa absolútne odpútať od akýchkoľvek obmedzení v lezení a v danú chvíľu žiť len pre tú radosť, alebo ešte lepšie - posadnutosť, ktorou nám lezenie je. Nemusieť rozmýšľať o tom, či to ten starý nit ešte udrží, či už nie je oplet lana príliš odretý, či ten pád spod zlaňáku rovno na šutre tej expreske príliš neuškodil... čo sú ale v konečnom dôsledku len veľmi nepodstatné veci, ktoré mnohokrát zastierajú tie podstatnejšie ako to, či to moje odhodlanie a presvedčivosť mojich výkonov nie sú postavené len na beztrestnosti prípadného neúspechu ...inými slovami a zjednodušene, či na tú cestu mám (a to viac po psychickej, ako fyzickej stránke, pretože psychika v lezení, to nie je len ten "morál", ktorého majú všetci plné ústa...). A na tomto sa dodnes vôbec nič nezmenilo.
Lezenie sólo pre mňa predstavu tú najčistejšiu formu lezenia. Je to stav absolútnej symbiózy tela a mysle (doslova) za účelom zachovania jednotlivca. Prelez jedinej hodnotnejšej cesty sólo ma obohatí po lezeckej stránke tak, ako jedna tréningová jednotka (tj. napr. jeden večer na stene). Nikdy som to nerobil a nikdy to ani robiť nebudem pre tak prízemné dôvody ako prekonávanie iných, dokazovanie niekomu inému, že som lepší/odvážnejší/whatever... Vždy to je len a len moja záležitosť...moja hra...môj boj ...a môj život, o ktorý samozrejme netúžim zatiaľ prísť. Je mi preto trochu ľúto, že niektorí lezci (dokonca aj pár mojich kamarátov) to považujú "bláznovstvo" a ľudí mne podobných majú asi buď za mentálne chorých, alebo za vygumovaných "macho-men"... Ach, tá tolerancia a empatia, že? :}


"Industrial Symphony" - Patička, 7- a jesenný podvečer na Stránskej skále

Nech vám to lezie a máte z toho stále radosť!