štvrtok 31. decembra 2009

PF 2010

Prajem všetko dobré v novom roku a veľa lezeckých metrov bez úrazov :}


pondelok 7. decembra 2009

známa a menej známa lezecká filmová produkcia - 2. diel

Je tu druhé pokračovanie sprievodcu momentálnou lezeckou filmovou scénou. Bez zbytočných kecov - tu to máte:

Monkey See, Monkey Do
Hot Achces Productions, 2009

4 ľudia, 4 príbehy ...okrem iného aj legenda gritu Johny Dawes.

info tu a tu

trailer tu alebo tu







Underdeveloped
Tops Off 4Power Production, 2008


Lezenie v Írsku - film získal 2 ocenenia na Kendal Film Festival.

info tu a tu

trailer

bonus


Welsh Connections
Bamboo Chicken Productions, 2009

Názov myslím hovorí sám za seba... mená známe (okrem iného opäť Johny Dawes) aj neznáme  ponúkajú od tradičného lezenia, cez športové a bouldering až po DWS - vitajte vo Walese!

info

trailer

Winter Sessions
CrAbStiX Productions, 2009

To najlepšie z gritového boulderingu - legendy ako The Joker, Deliverance... ale aj nové prásky. Samozrejme nesmú chýbať Ben Moon, Jerry Moffatt...

info

trailer


The Sends
Tielma Productions, 2009

Nové video z ďalekého severu, a teda od tvorcov Swedish Meatballs, nás údajne zavedie na mýtické miesta, kde borci odhalia tajomstvá prelezov, tož...

info tu alebo tu

trailer tu a tu



Elements - Bouldering in Scotland
Xtralarge Recordings, 2008


Štyri živly a človek - zakomponovanie lezeckého pohybu do súvislosti toho celku, ktorý nás obklopuje.

info

trailer

Pôvodne som myslel, že skončím už týmto druhým dielom, no stále mám ešte pár filmov v zálohe, takže ...pokračovanie nabudúce :}

lezenie v okolí Banskej Bystrice




"Nad Banskou Bystricí je noc 
a lidem, co pospíchaj spát 
vůní stromů voní dech..."






V súčasnej dobe neexistuje žiaden aktuálny sprievodca na skalky v okolí Banskej Bystrice. Vôbec prvý oficiálny súhrnný sprievodca po skalkách Slovenska, ktorým boli Dieškove Cvičné skaly na Slovensku z roku 1978, mal - čo do rozsahu oblastí na Slovensku - doposiaľ asi najväčší záber. Vzhľadom na svoj vek však už nie je práve aktuálny, stále ale patrí (aspoň pre mňa) na prvé miesto, pretože spracovaním a nákresmi je doslova nadčasový.
Ďalším sprievodcom boli (až o 13 rokov neskôr vydané!) Alanove Formánkove Slovenské skalky z roku 1991. Nepoznám presné pozadie vzniku tejto publikácie, ale podľa spracovania mi to prišlo ako na hromadiace sa žiadosti z pomaly rastúcich rád lezcov na kolene zbúchaná mini-publikácia. Týmto však nechcem zastierať jej význam, pretože na pár rokov sa stala vodítkom pre množstvo lezcov, a aj keď čo do počtu oblastí sa ani len zdaleka nechytala na "Diešku", mapovala výber v tej dobe asi najznámejších a najlezenejších oblastí v SR.
Posledným sprievodcom, čo sa lezeckej verejnosti predstavil oficiálnou cestou, boli z týchto troch publikácií asi najslávnejšie a najznámejšie Pauerove Slovenské skaly II. z roku 2002. Záberom aj spracovaním o poznanie poctivejšie ako "Formánek", no k "Dieškovi" to malo stále ďaleko. To však absolútne nevadilo, pretože spracovanie sledovalo trendy svetových sprievodcov a nákresy a informácie v tejto knihe boli viac než len dostačujúce. A keďže v tej dobe už lezeniu holdovalo výrazne viac nadšencov, ako v dobe vydania "Formánka", kniha sa veľmi rýchlo vytrácala z obchodov a asi rovnako rýchlo sa z nej stávala legendárna publikácia (ktorou, podľa mňa, stále je a navždy ostane). 
Z doteraz vydaných oficiálnych sprievodcov je to však všetko. A keďže "Pauera" už nedostať (okrem toho mapuje len zlomok toho, čo sa v okolí Banskej Bystrice nachádza) a "Dieška" oslávil tohto roku už 31. výročie od svojho vzniku, neexistuje v podstate žiaden zdroj, ktorý by komplexne mapoval všetky možnosti lezenia v okolí Banskej Bystrice. A toto bolo hlavným dôvodom, prečo som sa rozhodol, že sa pokúsim údaje o všetkých oblastiach v okolí môjho rodného mesta zozbierať a postupne zverejňovať aspoň na blogu, nech je k dispozícii tých informácií o možnostiach na lezecké vyžitie viac a do povedomia sa dostali aj ďalšie oblasti, ako len všetkým už dobre známy Jelenec... (samozrejme, všetka čest :}Rozmýšľal som aj knižnom vydaní, no k tomu mám v tejto dobe ešte ďalej, ako k prelezu svojej prvej 9+




Neviem sľúbiť, ako rýchlo sa tu budú jednotlivé oblasti objavovať (hlavne z dôvodu, že som momentálne na pár mesiacov mimo BB aj SR), ale pokúsim sa spraviť všetko, čo bude v mojich možnostiach (a tiež možnostiach internetu :}

Dovidenia nabudúce...

nedeľa 6. decembra 2009

známa a menej známa lezecká filmová produkcia - 1. diel

Neviem, či to je len môj pocit, ale lezecké filmy, videá zažívajú v tejto dobe svoj boom. Nie je to s nimi síce také zlé, ako s produkciou dnešných televíznych seriálov (tj. kvantita už dávno prevalcovala kvalitu), ale aj tak ich je požehnane ...a stále pribúdajú. Dovolím si preto spraviť čosi ako kvázi prehľad tým, čo sa na nás v poslednej dobe vyvalilo, ale má minimálne v našich končinách tú smolu, že to nemá takú brutálnu reklamu ako filmy BigUP Production (Dosage, King Lines, Progression...). Takže sa, moji milí, posaďte, miesto popcornu si vezmite do ruky stláčacie koliesko a ...enjoy!

The Players
BS Productions, 2009

Dave Graham, Chris Sharma, Emily Harrington, Daniel Woods, Lisa Rands, Joe Kinder, Alex Puccio, Chris Lindner a Ethan Pringle ...a tu už asi netreba nič viac dodať.


info
 
trailer tu alebo tu


The Asgard Project
Posing Productions, 2009

Leo Houlding s kamošmi chce spraviť prvovýstup v západnej stene Mt. Asgard na Baffin Island. Okrem tohto ich pokusu film obsahuje "training sessions" zo Španielska, z Talianska a z El Capa.

info alebo oficiálna stránka

trailer tu alebo tu


Asgard Jamming
CAB-RCT, 2009

Bratia Favresseovci s kamošmi, zhodou okolností tiež na Baffin Island, sa vybrali preliezť voľne belgickú cestu na Mt. Asgard.

info tu a tu

trailer


 

Grit Flick
Posing Productions, 2009

Búranie mýtov na grite! A vzhľadom k cene by toto mohla byť veľmi dobrá voľba...


info

trailer tu alebo tu




 
Masters of Stone VI: Breakthrough
Eric Pearlman, 2009

Že by oživenie legendy, alebo len ďalší z množstva "obyčajných" lezeckých filmov, ktoré dnes vznikajú?

oficiálna stránka

trailer tu alebo tu




 
Between the Trees
Uncle Somebody, 2009

Nie len pre milovníkov boulderingu, resp. Fontainebleau, lebo myslím, že za tú cenu sa to vcelku oplatí (cca 450 CZK).

info

trailer č. 1, č. 2, č. 3





A keďže som pri písaní tohto príspevku zistil, že tých "menej známych filmov" je vcelku dosť, rozhodol som sa to rozdeliť na (minimálne) dva diely ...tož, pokračovanie nabudúce!

sobota 5. decembra 2009

byť či nebyť...

Keď som sa pred rokmi dostal k lezeniu, nevedel som o ňom zhola nič. Začínal som na stene (jar 2005, Staňkova 20, Brno ...ach, tie spomienky :p) a jediné, čo ma zaujímalo, bolo čím skôr liezť ako tí chalani, ktorí sa tam občas objavili a väčšinu času trávili v previse (šťastnou zhodou okolností boli z tých ľudí, ktorí ma neskôr v lezení posunuli a posúvajú doteraz - vďaka, páni). Už od začiatku som mal strašnú túžbu všetko vedieť, poprvé preto, lebo som chcel rásť, zlepšovať sa, liezť ťažšie a (v tej dobe hlavne) estetickejšie (čiže menej ako drevorubač). Druhým dôvodom (a to vyplýva z mojej povahy) bolo, že som mal strach, aby som niečo nerobil zle (či už po technicko-metodickej stránke, alebo z pohľadu etiky/morálky), príp. aby som sa nezrakvil. Prvý rok som tak maximálne mastil chyty na brnenských "překližkách", no nasledujúce leto sa mi podarilo spoznať veľmi múdreho a skúseného človeka, ktorý mi pomohol zbaviť sa množstva zlozvykov a tiež  ma mnohým veciam naučil a stále učí...

To leto som vlastne lezeniu prepadol úplne, začal som žiť len lezením a naplno hltať všetko, čo s lezením súviselo. Okrem iného, dostal som sa aj k filmu, ktorý naruby prevrátil celé moje dovtedajšie vnímanie tohto športu - boli to Perlamnovi Masters of Stone V, obsahujúci kultový "tribute to Dan Osman". Toto meno sa mi po dopozeraní filmu obrovskými písmenami vrylo do hlavy. Začal som o DanOvi hľadať všetky možné články, fotky, videá... a síce som si to vtedy ešte neuvedomoval, ale on bol tým míľnikom môjho lezenia, resp. môjho pohľadu na tento šport, môjho prístupu. Neskôr sa k nemu pridali ďalší, no on bol tým prvým a zároveň najsilnejším zdrojom inšpirácie a/alebo motivácie. Našťastie som s lezením začal dosť neskoro na to, aby som bol už ako tak psychicky zrelý, a tak som samozrejme chápal a akceptoval, že na solovanie zatiaľ nemám a ešte dlho mať nebudem. No tá myšlienka bola stále prítomná. Bola mi motiváciou pri tých metroch ciest, ktoré som potreboval naliezť, pri tých kvantách sérií, ktoré som musel oddrieť...

Prvá cesta, ktorú som vysóloval bola ...hm, nie som si vôbec istý, ale myslím, že to bolo 5a v Quirre na Sardínii. A cca o 2 mesiace neskôr to boli nejaké dve 5 na takom kvaku na Súľove :} Všetko to boli ale len také mini-pokusy, ako som na tom s hlavou, keď nie som priviazaný k lanu. Skôr to bolo na spestrenie, takže ešte stále bez výraznejších ambícií preliezť solo čosi ťažšie (na svoje pomery). A ani nasledujúce 2 sezóny sa to výrazne nezmenilo, pretože som ešte stále nemal ten pocit, že už je čas ...že na to mám. Chýbalo mi jednoducho sebavedomie (heh, no možno sa to nezdá, ale vážne :} Vlastne ani neviem, čo bolo tým zlomovým bodom... prečo som si začiatkom tohto roka zbalil lezečky a vybral sa sám, vyslovene s úmyslom sólovať, do údolí Říčky na Poslední. Asi mi to prišlo ako dobrý nápad (pamätám si, že síce bol január a bola vcelku kosa, ale bol krásny deň - tož, ideálne podmienky :p). V ten deň som vysóloval 4 cesty, ktoré som si pred prelezom vždy prezrel a oživil na TR, a aj keď to neboli žiadne "prásky", mal som z toho veľmi dobrý pocit (a omrznuté oba palce na nohách, keďže bolo celý deň pod 0). Možno vtedy, alebo chvíľu potom, som si uvedomil, že konečne nastal ten čas ...konečne mám na to, aby som otvoril túto Pandorinu skrinku. 

S príchodom jari, a teda tohtoročnej sezóny, to už bolo čosi samozrejmé, a nie len občasnými sólami, ale aj vcelku vydarenými výkonmi na skalách, som si udržiaval zdravú úroveň sebavedomia (Braňo Goga by vedel rozprávať ...ďakujem a pozdravujem :} Je to však neskutočne silná droga... už lezenie samo o sebe je prudko návykové, no ten pocit, ktorý človek prežíva pri sólovaní (a pri úspechu aj po ňom :p), je hrozne príjemný. Heh...no, radšej to nebudem ani k ničomu prirovnávať, ešte by mi to raz niekto trieskal o hlavu :D

 Čo však ľudí k sólovaniu vedie? Keď sa pozriem na "profesný" život Dana Osmana, napadá ma, že on tak žil vo všetkých jeho sférach. Mal minimum majetku, každý deň ako na kolotoči - skaly, zoskoky, mountain biking... To sólovanie akoby bolo len jedným z dielikov  mozaiky jeho každodenného života, proste niečim, čo tam samozrejme nesmie chýbať a nikto sa už nad tým ani nepozastavuje. Ale ktovie, možno mal k tomu úplne iný prístup, môžem len hádať.
Alain Robert je kapitolou sám o sebe... btw, je tiež jedným z ľudí, ktorých prístup k tejto našej zábavke ma veľakrát motivoval a dokázal mi, že aj touto cestou sa dá uberať. Čo sa týka jeho "industrial" sól, dalo by sa polemizovať do akej miery ho to ešte baví, resp. či všetky budovy, ktoré vyliezol, vyliezol (aj) preto, lebo chcel ...lebo to bol preňho ďalší cieľ, alebo je to už z väčšej časti preňho len práca, čiže zárobková činnosť, spôsob obživy. Ktovie... Nič to však nemení na tom, že aj na skalách toho má dosť vysólovaného, dokonca aj v magických čísla okolo 8b.

Ako som písal vyššie, sólovanie mi učarilo už na začiatku môjho lezenia. S odstupom času to môžem nazvať mladíckym nadšením pre čosi nedosiahnutelné, čosi mimo hranice vlastných možností. Videl som v tom spôsob, akým sa absolútne odpútať od akýchkoľvek obmedzení v lezení a v danú chvíľu žiť len pre tú radosť, alebo ešte lepšie - posadnutosť, ktorou nám lezenie je. Nemusieť rozmýšľať o tom, či to ten starý nit ešte udrží, či už nie je oplet lana príliš odretý, či ten pád spod zlaňáku rovno na šutre tej expreske príliš neuškodil... čo sú ale v konečnom dôsledku len veľmi nepodstatné veci, ktoré mnohokrát zastierajú tie podstatnejšie ako to, či to moje odhodlanie a presvedčivosť mojich výkonov nie sú postavené len na beztrestnosti prípadného neúspechu ...inými slovami a zjednodušene, či na tú cestu mám (a to viac po psychickej, ako fyzickej stránke, pretože psychika v lezení, to nie je len ten "morál", ktorého majú všetci plné ústa...). A na tomto sa dodnes vôbec nič nezmenilo.
Lezenie sólo pre mňa predstavu tú najčistejšiu formu lezenia. Je to stav absolútnej symbiózy tela a mysle (doslova) za účelom zachovania jednotlivca. Prelez jedinej hodnotnejšej cesty sólo ma obohatí po lezeckej stránke tak, ako jedna tréningová jednotka (tj. napr. jeden večer na stene). Nikdy som to nerobil a nikdy to ani robiť nebudem pre tak prízemné dôvody ako prekonávanie iných, dokazovanie niekomu inému, že som lepší/odvážnejší/whatever... Vždy to je len a len moja záležitosť...moja hra...môj boj ...a môj život, o ktorý samozrejme netúžim zatiaľ prísť. Je mi preto trochu ľúto, že niektorí lezci (dokonca aj pár mojich kamarátov) to považujú "bláznovstvo" a ľudí mne podobných majú asi buď za mentálne chorých, alebo za vygumovaných "macho-men"... Ach, tá tolerancia a empatia, že? :}


"Industrial Symphony" - Patička, 7- a jesenný podvečer na Stránskej skále

Nech vám to lezie a máte z toho stále radosť!

štvrtok 26. novembra 2009

strach a ...hmla v údolí Říčky

Nikdy som si nezvykol dopredu plánovať, ktorú cestu a kedy chcem preliezť. Človek nevie, čo bude "zajtra", či sa nezraní, prípadne neochorie a tým sa celé jeho plánovanie dostane do slepej uličky alebo si to bude musieť všetko preorganizovať odznova - a toto mi prišlo ako zbytočná komplikácia :} Veď lezenie má byť o pohode, tak prečo by som sa mal pri ňom stresovať nejakým plánovaním? Koniec koncov, aj tak to vždy prišlo samo ...ten výber ciest, ktorým sa v určitom období venujem. Okrem toho - vyplývajúc z mojej povahy - nemám rád priveľa rozrobených/nedokončených projektov, a tak je moja momentálna posadnutosť vždy zameraná len na 2 - 3 cesty, ktorým sa venujem. Snáď jediné, čo si (som si...) pri lezení plánujem, je približná doba, do kedy chcem danú cestu vyliezť, resp. počet pokusov, ktorý som ochotný ceste venovať. Toto všetko sa však (ani neviem prečo) zmenilo...

V pondelok 30.11. totiž odlietam na 5 mesiacov do kanadského "pracovného tábora" ...inými slovami zarábať :} A keďže som si toho lezenia v krase túto jeseň veľa neužil, cca pred 3 týždňami som sa rozhodol, že sa pokúsim zvyšný čas čo najefektívnejšie (po lezeckej stránke, samozrejme :p) využiť. Čo ma v tejto chvíli prekvapuje je fakt, že som pri tom plánovaní nemal príliš veľké oči (lebo to u mňa nebýva zvykom veru) - spísal som si cca 8 ciest, ktoré by som, ak počasie a okolnosti dovolia, chcel vyliezť. Kľúč k výberu ciesť bol prostý - išlo o cesty nelezené, príp. málo lezené, o cesty, kde nie sú silné prsty najdôležitejším artiklom lezca, prípadne o cesty, ktoré sú už na pohľad peknou líniou. Toto všetko bolo pre mňa výzvou, motiváciou k prelezu (veď kto by v sychravom jesennom počasí šiel dobrovoľne liezť na Bajerku? :p).


Keďže počasie bolo jedným z aspektov a dostupnosť rôznych oblastí druhým, musel som tomu prispôsobovať aj svoje plány (hm, asi toto bude cestou k úspechu v plánovaní...). Skaly v údolí Říčky vyžadujú vďaka svojej úchvatnej polohe špecifické podmienky, a preto som minulý krásny, slnečný piatok využil na sedenie na kýbli v práci s hlavou v rukách a oplakávanie pokazenej WAPky. Bol to však vynikajúci strategický ťah, pretože takto dostala Bajerka úžasnú šancu kvalitne preschnúť a pripraviť mi podmienky na sobotný prelez. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa v sobotu ráno zobudil a za oknom bolo mlieko ako kravínoch JRD. Okrem toho cesty a chodníky mokré ...no, videl som to skôr na turistiku ako na lezenie, ale obsesia bola silnejšia ako zdravý rozum, a tak sme sa s jedným dobrovoľníkom pobrali smer Stará osada, následne Říčky, rozcestí a na záver 15 min k vytúženej Bajerke.

Na moje veľké prekvapenie (a vlastne aj radosť) bola skala vcelku suchá, tak sme sa dali hneď do "práce" - na rozlez, alebo skôr "rozmrz" prstov Mezi Meles, kde som si teda kvôli premrznutým prstom chvíľu posedel (a Jurajko následne tiež). TR v Super Meles bol takto vyriešený a nachystaný, a tak som sa pustil do skúšania tej poslednej, kritickej krokovej pasáže. Musím povedať, že už pri samotnom TR je to strašne zvláštny pocit, keď lezetie a v periférnom zornom poli stále sledujete strom, ktorý s napätím očakáva, kedy bude môcť váš pád zachytiť...brr!






















Po asi 2 - 3 prelezoch záverečnej (po stránke morálu) kľučovej pasáže sa na to vrhol Juro - zhodli sme sa na tom, že čo sa týka obtiažnosti krokov, je to tak max. 7+/8-, no myšlienka možnosti pristátia na strome je tak silná, že človeku tam vie vcelku kvalitne natiecť... Chvíľu som váhal, či to ísť skúšať RP, ale predsa len - kvôli tomu som tam šiel, tak na čo viac čakať?

Spoločný nástup s Meles Meles som prebehol už v podstate automaticky, potom tých pár nepríjemných krokov cez hnidné chyty v úvode Super Meles, cvakací bočák (posledné istenie pod zlaňákom) a ...príliš premrznuté prsty na to, aby som si trúfol pustiť sa do tej série nepríjemných krokoch po lištách. Sadol som si a začal zohrievať prsty - síce som už sedel, ale ten vrch som preliezť musel ...aspoň si to skúsiť na prvom, keď som už tu. Bočák pravou, ľavá noha a dlhý prečah ľavačkou do dobrej lišty... kroky som mal jasné, myseľ už pomenej. No na to, že to bol prvý RP pokus to až tak zlé nebolo - zakývalo ma len 2 kroky pred cvakaním zlaňáku (heh...trochu blbý "tajming", no :p). Expresky som odtiaľ povyberal s tým, že dnes už to skúšať nebudem - hmla za ten čas, čo sme tam boli, zhustla, aj sa trochu ochladilo a túžba príjemného tepla a chladného piva u Jelena bola každou minútou silnejšia. Juro si dal ešte Variantu koutu a ja som rozmýšľal, čo na záver...

"Po čo si sem prišiel, chlapče? Pozri, aké sú podmienky - trenie perfektné, cestu máš komplet v hlave, istič parádny - na čo ešte čakáš?! Čo ak je toto na dlhú dobu Tvoja posledná príležitosť? Choď do toho!"

Ešte dlho si budem pamätať Jurovu otázku: "Ty to ideš liezť znova?!"

Hlava čistá, prsty prekrvené, šnúrky na lezečkách dotiahnuté. Nástup opäť bez zaváhania, "bouldrík" detto - posledné istenie cvaknuté (pre istotu aj nit, aj borhák - keď sa už mám roztrieskať, nech to je aspoň o strom, nie o kamene pod cestou). Niekoľko nádychov - výdychov a znova: bočák pravačkou, ľavá noha vysoko, dlhý prečah ľavačkou do dobrej lišty...uložiť pravú nohu, prichytiť oblý bočák a prečah do lišto-bočáku...

"Chlapče, máš na to. Nepanikár. Poznáš to, vieš, čo robiť. Dýchaj."

...puklinka ľavačkou na zápor, pribrať pravou, postaviť nohy a posledný prečah ľavou do lišty. "Pekne...", ozvalo sa zo spodu skôr, ako som stihol cvaknúť zlaňák. Radosť z prelezu bola neopísateľná! (Asi jediná cesta, z ktorej som sa takto tešil, bol Šípkový král...)



Na záver - túto cestu vrelo odporúčam všetkým, ktorí v lezení nehľadajú len "trhanie chytov" do previsu s isteniami po metri, ale užívajú si pri lezení aj tú psychickú stránku veci (ktorá by mala byť, podľa mňa, zastúpená v ideálnom prípade z 50%).

Enjoy and have fun!


P.S.: Ako mi bolo dodatočne pripomenuté, zabudol som sa zmieniť, že tento úspešný hmlistý deň sme zakončili, ako inak, u Jelena...




...je vidieť, že hmlisto bolo nie len pod skalami :}

sobota 14. novembra 2009

Kotelna - grand opening

Tak to konečne prišlo! Síce o mesiac a pol neskôr ako to bývalo po minulé roky, síce o 2 týždne neskôr ako pôvodne avizoval čaj, ale je to tu - Kotelna od zajtra, tj. pondelka 16.11. bude konečne v prevádzke. Vopred chcem za realizačný tím poprosiť o strpenie a pochopenie, pretože stena ešte nie je v 100% stave (2 chýbajúce kusy, miestami pár chýbajúcich chytov, nedoriešený dopad...). Pokúsime sa to dať v najbližšej dobe do poriadku. Hlavné pre nás bolo, aby bola stena v maximálnej možnej miere k dispozícii, pretože už aj tak sa práce na jej príprave dosť preťahovali...

Aktuálne foto z Kotelny:


















V piatok večer som vypratal a povýsaval komplet hornú časť Kotelny (trochu ma zarazilo, keď som tam našiel niekoľkých boulderujúcich nadšencov ...zvláštne, že im ten bordel nevadil (piliny, náradie, prach...)) - každopádne nikomu nič nevyčítam, proste čaj to na štvrtok večer ešte nemal otvárať, no), v sobotu večer som potom dovýsával zvyšok, tj. schodisko a spodnú miestnosť, a tiež všetky matrace (tie tam prídem ešte dnes poobede (nedeľa) rozložit).

Na záver som si pre členov Kotelny (aj potencionálnych) pripravil pár poznámok ohľadne fungovania steny (je mi trochu trápne písať niečo podobné (väčšinou) dospelým ľuďom, ale už včera som sa presvedčil, že niektorým ľuďom proste základný zmysel pre poriadok pravdepodobne chýba):


1) "členské" sa platí vopred, tj. na začiatku obdobia, v ktorom chcete na Kotelnu chodiť - peniaze dajte buď čajovi osobne, alebo vhoďte do kasy v obálke s vašim menom a nejakým kontaktom na seba (mobil, e-mail) - ceny za vstup sú: mesačný 400 - 3mesačný 1000 - polročný (celá sezóna) 1800 ...v prípade choroby/výjazdu/etc. sa dá dohodnúť, treba to ale oznámiť dopredu, resp. hneď!

2) vstup pre nečlenov je možný LEN V DOPROVODE člena Kotelny, jednorázové vstupné je 50,- a platí sa hneď na začiatku návštevy, aby sa na to "nezabudlo" pri odchode...

3) prezliekať sa na chodbe (nikto nie je zvedavý na druhého holú prdel)

4) oblečenie nenechávať na stene, hlavne keď si to niekto naskladá na lavicu a potom si nie je kam sadnúť - neskôr budú zriadené skrinky pre členov v spodnej miestnosti

5) lezecké veci nenechávať na stene - poprvé to tam zavadzia (keby si to tam nechal každý, tak tam môžme otvoriť menší outdoor shop), podruhé to tam zavadzia

6) svoj "bordel" si brať so sebou! (tzn. PET fľaše, šupky od banánov, kelímky od pomazánok, sáčky z bagiet...) - okrem toho, je tam na to smetný kôš (ak si ešte niekto nevšimol, je pod stolom) a správca neplní funkciu smetiara alebo upratovačky!

7) zákaz pridávať/meniť/odstraňovať chyty! - možné len po dohode so správcom

8) nepoškodzovať/neničiť zariadenie steny

9) poruchy/škody hlásiť správcovi, samozrejme, že čím skôr, tým lepšie (napr. nefungujúce svetlo, zlomený chyt, pokazené rádio...)

10) poriadne bušiť a nezrakviť sa pri tom!!!

Toť vsjo - enjoy!

štvrtok 12. novembra 2009

Kotelna - work in progress...

Ak to ešte niekto nevie, tak "čajovému dýchánku" dnes na čas odzvonilo... Kotelnou sa v nasledujúcich dvoch týždňoch bude ozývať dunenie indiánskych bubnov, prehlušované len smrtiacimi výkrikmi skalpovaných nepriateľov!

Inými slovami - čaj odišiel opäť robiť "na pánske", a tak je momentálne starostlivosť o Kotelnu v Jarkovych a mojich rukách (splnomocnenie k nahliadnutiu na čajovom blogu). Keďže som dnes (štvrtok) nemal čas a energiu ísť sa na stenu pozrieť, netuším v akom stave ju včera chalani zanechali. Je preto dosť možné, že tam ostalo ešte veľa nedokončenej práce, a tak by som chcel všetkých nadšencov poprosiť, aby to brali tak, že stena bude oficiálne otvorená až od pondelka. Akúkoľvek pomoc, samozrejme, uvítam, no ešte ani v túto chvíľu netuším, kedy sa mi tam podarí zajtra dostať (celý deň bude totiž makať). Povedzme teda, že zajtra najskôr od 19:00 by mohla prebehnúť prvá fáza dokočovacích prác. Je mi jasné, že piatok večer si viete predstaviť stráviť aj príjemnejšie, ako zasieraním sa na umeline, takže ak aj nikto nepríde, prežijem to... Čo sa týka víkendu, upresním všetko až zajtra, lebo momentálne ani za boha netuším, čo bude zajtra večer, nie to ešte v sobotu/nedeľu.

Btw, ešte také menšie intermezzo ohľadom toho, prečo sa rekonštrukcia Kotelny tak vlečie. Ako isto väčšina z vás vie, čaj chodí na "služobky" do Nemecka (2 týždne práce vs. 2 týždne doma). A ako isto väčšina z vás chápe, prachy nie sú síce v živote to hlavné, ale na prežitie ich človek potrebuje. Ďalším problémom bola neschopnosť zorganizovať nejakú ochotnú a schopnú pracovnú silu, a zároveň zohnať náradie, lebo to sa na starej Kotelni po zemi neváľalo... Posledné 2 týždne som mal tú česť priložiť ruku k dielu a napriek tomu, že sme tam odmakali okolo 80 hodín práce (ja osobne "iba" nejakých 20 - 25), mal som pocit, že sa to vlečie slimačím tempom - práce tam totiž bolo ako na vypálenom gotickom kostole a stále toho veľa ostáva (aj keď po osadení chytov to možno niekomu tak pripadať nemusí, ale je to tak). Preto by som vás chcel poprosiť o pochopenie, strpenie a trochu súcitu - robíme to (aj) pre vás :}

Na záver zopár fotiek z výstavby, ktorej som sa zúčastnil (prvé 4 fotky sú fotené v priebehu cca 3 dní začiatkom minulého týždňa, posledné 2 sú z tohto týždňa):





...tož, aj roboši musia odniekiaľ brať inšpiráciu :p

(aj) čajove kreácie po drogovom excese (...či toto som nemal prezrádzať?):

















Takže toľko pre dnešok. Dúfam, že sa s niektorými uvidím cez víkend, a tiež dúfam, že v pondelok si na Kotelni konečne budeme môcť poriadne zabušiť!

A ešte pre istotu - ak ste v Kotelni nikdy neboli, tu je mapka:

...sú to presklenné dvere s veľkým modrým madlom.

sobota 15. augusta 2009

čo sa ešte dá chytiť pri lezení okrem bronzu... - 1. diel

Úvodný príspevok tohto pseudo-lezeckého blogu začnem trochu vážne a v podstate nelezecky. Keďže som však blog založil cca pred 3 mesiacmi, tak nejako sa začať musí...

Predstavte si krásny skorý letný deň - slniečko ešte toľko nepáli, pofukuje príjemný vetrík, do toho sa vy potíte v nejakom brutálnom prásku, spolulezec prešlapuje na mieste a rozmýšľa, a
ko chytiť tú držku, čo vám hrozí. Všetko sa však, ako inak, dobre skončí ...minimálne bez úrazu. Následnú pohodu pod skalami si spríjemníte napr. horalkou a vegetením na lúke. A práve tam sa v tých chvíľach začína iný (od toho vášho o čosi sofistikovanejší) "výstup".


Ixodes ricinus, alebo kliešť obyčajný, je šikovné ani nie 1cm malé 8nohé "zvieratko", ktoré má pri všetkom svojom pôvabe jednu malú chybičku krásy - pre zachovanie svojho druhu potrebuje krv cicavca. Samičky sú, ako to už u podobných tvorov býva, o čosi väčšie, farebne odlíšené (+/- čevené oproti hnedočiernym samčekom). U samičiek a tiež nižších vývojových štádií (larvy, nymfy) chrbtový štít pokrýva iba prednú časť tela, aby mohli poňať viac krvi (samička môže zväčšiť svoju hmotnosť až 200krát). Krv sajú všetky vývojové štádiá, rovnako tak aj obe pohlavia (preto si raz môžte nájsť hnedočerveného relatívne velkého kliešťa a o deň neskôr čierneho mikrojedinca).

Svojich hostiteľov si kliešte hľadajú pomocou receptoru nachádzajúcom sa na prostrednom článku predného páru nôh. Receptor reaguje s CO2 (vydychovaný vzduch), amoniakom (moč, pot) a kyselinou mliečnou (pot) ...lezci sú tým pádom jednou z najlepšie vystopovateľných koristí. A keďže prevencia je najlepšou formou terapie - nedýchajte, neznačkujte okolie a nepoťte sa! :}

Kliešte vyhľadávajú väčšinou miesta s tenkou pokožkou a dobre prekrvené (slabiny, podkolenie, bočná strana trupu, atď.). Otvor do kože vytvoria klepietkami (chelicerami), doňho potom zasunú bodový orgán (hypostom), ktorým sajú krv. Po prisatí kliešť výlúči do tela hostiteľa zmes látok, ktoré mu zabezpečia nenarušenie jeho životného poslania (antikoagulanciá, "lepidlo", lokálne anestetiká, antipyretiká). Okrem týchto (pre kliešťa fyziologických, tj. prirodzených) látok, sa do hostiteľa môžu dostať rôzne mikroorganizmy, ktoré, pre zmenu, parazitujú na našom malom úbohom kliešťovi. Väčšinou sa zdržujú v jeho črevnom systéme, takže sa do tela hostiteľa nedostanú okamžite - môže to trvať cca 8 - 12 hodín, takže čím skôr kliešťa objavíme, tým je šanca našej nákazy menšia.

Prevenciu proti kliešťom popisovať nebudem - rôzne "voňavky" tipu repelentov a insekticídov pozná hádam každý.


O odstraňovaní kliešťov koluje kvantum legiend ("udusenie" olejom/mydlom, "odskrutkovanie" v smere/proti smeru hodinových ručičiek, krúživé pohyby tupým predmetom okolo kliešťa, atď.), mne sa však osvedčila v podstate tá nájjednoduchšia (ale svojím spôsobom asi najobávanejšia) metóda - chytiť kliešťa pinzetou, príp. prstami a mykavými pohybmi a jemným ťahom sa ho snažiť odstrániť (zhodou okolností - toto nás učili aj na mikrobiológii :} Po vytiahnutí je veľmi vhodné postihnuté miesto skontrolovať, či tam neostala nejaká časť tela kliešťa, a ak áno, vypreparovať ju (v ideálnom prípade) čepieľkou na skalpel (predávajú ich v zdravotníckych potrebách samostatne - rôzne veľkosti a za pár korún), príp. iným ostrým (a radšej aj sterilným) predmetom. Následne postihnuté miesto dezinfikujeme - vetrom ošľahaní veteráni kľudne vodkou, no napr. Betadine je lacnejší (a tiež účinnejší).

A aby som prípadných čitateľov tohto kvázi-odborného výplodu z fleku neodradil, radšej si dám pohov...
...a pokračovať budem nabudúce (chuťovky ako borelióza a encefalitída :p).


Btw, vedeli ste, že Kit Kat:


Per portion (45g)
Energy
956 kJ
228 kcal
Protein
3,2 g
Carbohy-drate
27,5 g
- of which are sugars
22,6 g
Fat
11,7 g
- of which are saturates
6,7 g
Fibre
1,0 g
Sodium
0,05 g