byť či nebyť...

Keď som sa pred rokmi dostal k lezeniu, nevedel som o ňom zhola nič. Začínal som na stene (jar 2005, Staňkova 20, Brno ...ach, tie spomienky :p) a jediné, čo ma zaujímalo, bolo čím skôr liezť ako tí chalani, ktorí sa tam občas objavili a väčšinu času trávili v previse (šťastnou zhodou okolností boli z tých ľudí, ktorí ma neskôr v lezení posunuli a posúvajú doteraz - vďaka, páni). Už od začiatku som mal strašnú túžbu všetko vedieť, poprvé preto, lebo som chcel rásť, zlepšovať sa, liezť ťažšie a (v tej dobe hlavne) estetickejšie (čiže menej ako drevorubač). Druhým dôvodom (a to vyplýva z mojej povahy) bolo, že som mal strach, aby som niečo nerobil zle (či už po technicko-metodickej stránke, alebo z pohľadu etiky/morálky), príp. aby som sa nezrakvil. Prvý rok som tak maximálne mastil chyty na brnenských "překližkách", no nasledujúce leto sa mi podarilo spoznať veľmi múdreho a skúseného človeka, ktorý mi pomohol zbaviť sa množstva zlozvykov a tiež  ma mnohým veciam naučil a stále učí...

To leto som vlastne lezeniu prepadol úplne, začal som žiť len lezením a naplno hltať všetko, čo s lezením súviselo. Okrem iného, dostal som sa aj k filmu, ktorý naruby prevrátil celé moje dovtedajšie vnímanie tohto športu - boli to Perlamnovi Masters of Stone V, obsahujúci kultový "tribute to Dan Osman". Toto meno sa mi po dopozeraní filmu obrovskými písmenami vrylo do hlavy. Začal som o DanOvi hľadať všetky možné články, fotky, videá... a síce som si to vtedy ešte neuvedomoval, ale on bol tým míľnikom môjho lezenia, resp. môjho pohľadu na tento šport, môjho prístupu. Neskôr sa k nemu pridali ďalší, no on bol tým prvým a zároveň najsilnejším zdrojom inšpirácie a/alebo motivácie. Našťastie som s lezením začal dosť neskoro na to, aby som bol už ako tak psychicky zrelý, a tak som samozrejme chápal a akceptoval, že na solovanie zatiaľ nemám a ešte dlho mať nebudem. No tá myšlienka bola stále prítomná. Bola mi motiváciou pri tých metroch ciest, ktoré som potreboval naliezť, pri tých kvantách sérií, ktoré som musel oddrieť...

Prvá cesta, ktorú som vysóloval bola ...hm, nie som si vôbec istý, ale myslím, že to bolo 5a v Quirre na Sardínii. A cca o 2 mesiace neskôr to boli nejaké dve 5 na takom kvaku na Súľove :} Všetko to boli ale len také mini-pokusy, ako som na tom s hlavou, keď nie som priviazaný k lanu. Skôr to bolo na spestrenie, takže ešte stále bez výraznejších ambícií preliezť solo čosi ťažšie (na svoje pomery). A ani nasledujúce 2 sezóny sa to výrazne nezmenilo, pretože som ešte stále nemal ten pocit, že už je čas ...že na to mám. Chýbalo mi jednoducho sebavedomie (heh, no možno sa to nezdá, ale vážne :} Vlastne ani neviem, čo bolo tým zlomovým bodom... prečo som si začiatkom tohto roka zbalil lezečky a vybral sa sám, vyslovene s úmyslom sólovať, do údolí Říčky na Poslední. Asi mi to prišlo ako dobrý nápad (pamätám si, že síce bol január a bola vcelku kosa, ale bol krásny deň - tož, ideálne podmienky :p). V ten deň som vysóloval 4 cesty, ktoré som si pred prelezom vždy prezrel a oživil na TR, a aj keď to neboli žiadne "prásky", mal som z toho veľmi dobrý pocit (a omrznuté oba palce na nohách, keďže bolo celý deň pod 0). Možno vtedy, alebo chvíľu potom, som si uvedomil, že konečne nastal ten čas ...konečne mám na to, aby som otvoril túto Pandorinu skrinku. 

S príchodom jari, a teda tohtoročnej sezóny, to už bolo čosi samozrejmé, a nie len občasnými sólami, ale aj vcelku vydarenými výkonmi na skalách, som si udržiaval zdravú úroveň sebavedomia (Braňo Goga by vedel rozprávať ...ďakujem a pozdravujem :} Je to však neskutočne silná droga... už lezenie samo o sebe je prudko návykové, no ten pocit, ktorý človek prežíva pri sólovaní (a pri úspechu aj po ňom :p), je hrozne príjemný. Heh...no, radšej to nebudem ani k ničomu prirovnávať, ešte by mi to raz niekto trieskal o hlavu :D

 Čo však ľudí k sólovaniu vedie? Keď sa pozriem na "profesný" život Dana Osmana, napadá ma, že on tak žil vo všetkých jeho sférach. Mal minimum majetku, každý deň ako na kolotoči - skaly, zoskoky, mountain biking... To sólovanie akoby bolo len jedným z dielikov  mozaiky jeho každodenného života, proste niečim, čo tam samozrejme nesmie chýbať a nikto sa už nad tým ani nepozastavuje. Ale ktovie, možno mal k tomu úplne iný prístup, môžem len hádať.
Alain Robert je kapitolou sám o sebe... btw, je tiež jedným z ľudí, ktorých prístup k tejto našej zábavke ma veľakrát motivoval a dokázal mi, že aj touto cestou sa dá uberať. Čo sa týka jeho "industrial" sól, dalo by sa polemizovať do akej miery ho to ešte baví, resp. či všetky budovy, ktoré vyliezol, vyliezol (aj) preto, lebo chcel ...lebo to bol preňho ďalší cieľ, alebo je to už z väčšej časti preňho len práca, čiže zárobková činnosť, spôsob obživy. Ktovie... Nič to však nemení na tom, že aj na skalách toho má dosť vysólovaného, dokonca aj v magických čísla okolo 8b.

Ako som písal vyššie, sólovanie mi učarilo už na začiatku môjho lezenia. S odstupom času to môžem nazvať mladíckym nadšením pre čosi nedosiahnutelné, čosi mimo hranice vlastných možností. Videl som v tom spôsob, akým sa absolútne odpútať od akýchkoľvek obmedzení v lezení a v danú chvíľu žiť len pre tú radosť, alebo ešte lepšie - posadnutosť, ktorou nám lezenie je. Nemusieť rozmýšľať o tom, či to ten starý nit ešte udrží, či už nie je oplet lana príliš odretý, či ten pád spod zlaňáku rovno na šutre tej expreske príliš neuškodil... čo sú ale v konečnom dôsledku len veľmi nepodstatné veci, ktoré mnohokrát zastierajú tie podstatnejšie ako to, či to moje odhodlanie a presvedčivosť mojich výkonov nie sú postavené len na beztrestnosti prípadného neúspechu ...inými slovami a zjednodušene, či na tú cestu mám (a to viac po psychickej, ako fyzickej stránke, pretože psychika v lezení, to nie je len ten "morál", ktorého majú všetci plné ústa...). A na tomto sa dodnes vôbec nič nezmenilo.
Lezenie sólo pre mňa predstavu tú najčistejšiu formu lezenia. Je to stav absolútnej symbiózy tela a mysle (doslova) za účelom zachovania jednotlivca. Prelez jedinej hodnotnejšej cesty sólo ma obohatí po lezeckej stránke tak, ako jedna tréningová jednotka (tj. napr. jeden večer na stene). Nikdy som to nerobil a nikdy to ani robiť nebudem pre tak prízemné dôvody ako prekonávanie iných, dokazovanie niekomu inému, že som lepší/odvážnejší/whatever... Vždy to je len a len moja záležitosť...moja hra...môj boj ...a môj život, o ktorý samozrejme netúžim zatiaľ prísť. Je mi preto trochu ľúto, že niektorí lezci (dokonca aj pár mojich kamarátov) to považujú "bláznovstvo" a ľudí mne podobných majú asi buď za mentálne chorých, alebo za vygumovaných "macho-men"... Ach, tá tolerancia a empatia, že? :}

"Industrial Symphony" - Patička, 7- a jesenný podvečer na Stránskej skále

Nech vám to lezie a máte z toho stále radosť!