Ako sa druhýkrát narodiť

Budím sa (po dlhej dobe až neskoro po svitaní) na zvuk novej SMS - píše Čokin, či s nimi predsa len nechcem ísť boulderovať do Chřibů. Ako to už ráno býva, som ešte príliš vypatlaný, aby som si trúfol hneď odpisovať, a tak to nechávam tak a ešte si chvíľu dopriavam pohodlie horizontálnej polohy. K odpísaniu som sa dostal až o polhodinu neskôr, počas raňajok. Je krásny deň, cez balkónové dvere mi do izby svieti neskoré letné slnko a teplomer hlási čosi okolo 20 stupňov. Trochu nerád, no Chřiby som nakoniec zavrhol. Lezenie by to bolo určite výborné, no mám chuť užiť si konečne trochu samoty. Brno je tento víkend skoro mŕtve, minimálne čo sa lezeckej komunity týka. Túžbu po samote som ale radšej ešte poistil ...výberom údolí Říčky.

Linka č. 201 a makový závin sú veľmi príjemnou kombináciou. Ľudí dnes cestuje pomenej. Kto vie, či to je tým, že som sa vybral až naobed, alebo je Brno dnes naozaj úplne vyľudnené. Ani sa nenazdám a už stojíme na Říčkách, rozcestí. Mak je však už zasiaty a tak sa bude dobre pochodovať. Do uší mi hrá nórsky Röyksopp a po krásnych 15 minútách zhadzujem batoh "U kříže". Lesom sa ozýva jedine príroda. Naozaj krásny deň. 

Rozliezam sa v jednom z posledných Vlkových päťkových (ehm...) "výkrikov" v údolí Říčky, v ceste Přímá šíkmá. Ide o narovnanie Šikmé cesty - cez nový borhák, viac menej dobrými lištami, do občas špinavej poličky a k zlaňáku. Následne si pridávam aj Variantu šikmé, ďalšiu učebnicovú päťku, za ktorej prelez by sa nemusel hanbiť ani sedmičkový lezec... Do tretice si chuť vylepšujem klasikou - cestou Čuňárna. A že na "Bajerke" sa nedá dobre zaliezť. Blbosť! 
Telo aj myseľ sú opäť naladené na ten milovaný pohyb, a tak hurá na hlavný masív (ktorý však nie je hlavným cieľom). 

Hľadiac na ten krásny kus skaly rozmýšľam, v čom si spraviť radosť... Výber padol na krátke a odvážne Klémovo veselí. Ešte si pamätám, ako som tam pred vyše troma rokmi bojoval na OS, z ktorého nakoniec aj tak nič nebolo. A pritom stačilo chytiť lištu vpravo, postaviť sa pekne zošikma ľavou nohou a natiahnuť sa na spodok príjemnej prstovej špáry ľavou rukou ...aké jednoduché, že? :} Zostupujem "komínom" vľavo od Bílej šipky a hľadím pri tom na ten opustený kus skaly oproti, z časti zaprášený a obrastený machom. V tom si všimnem jednotku v čiernom krúžku a spomínam si na cestu Boulder, u ktorej som si nikdy nebol istý, kde sa presne nachádza. "A mám ťa!", hovorím si a už sa naťahujem za nástupovými chytmi. Trochu nepríjemný,  dlhší krok (aj kvôli prípadnému dopadu), ale inak rýchlovka. Ešte len zliezam na nástup a už rozmýšľam, či to pôjde aj zo sedu ...veď čo už je to za Boulder, ak by sa to liezlo len zo stoja. Obzerám chyty - sú. Stupy detto. 

Prvý pokus - tá hrana vpravo síce berie, ale s tou pravou pätou som tam tak zamknutý, že do lišty na ľavačku by to bol až nechutne dynamický krok. Mám rád svoju chrbticu. 
Druhý pokus - bez päty to asi ozaj nepôjde, nie som John Gill, aby som to zhybol na jednej ruke. 
Tretí, štvrtý pokus - opakovanie síce je matkou múdrosti, ale do tej lišty mi to z tej päty veľmi nepomôže... 
Piaty pokus - vivat campus! Dobre, ale čo potom? 
Šiesty pokus - aha, ďalšia lišta. Hm, ale teleskopickú ruku nemám. 
Siemy pokus - lišta vľavo, päta a ...drb na riť! "Skurvené lezečky." (LaSportiva Cobra ...ale inak sú fajn - pozn. autora).

...a keďže v najlepšom treba prestať, odchádzam "na štand", vyzúvam lezečky a rozmýšľam, čo ďalej. Na Stromovú si kvôli absencii určitých pamäťových stôp v danú chvíľu netrúfam, súd preto padol na krásny Meles meles. Ách, Testarossy - istota ako výrobky z kaučuku. Nástup by som mohol liezť už aj po slepiačky... Strednú "bočákovú" pasáž si dnes dám bez lišty vpravo, nech to je trochu zmena. Nádherná to cesta! Hranka, no-hand, "spoďák", madlo a výlez. Príjemný pocit. Krásna očista. Opäť zliezam komínom, ale počkať - na nohách mám predsa Ferrari medzi lezečkami. Dobre, dám teda pokus.

Ešte trochu očistiť chyty, aby sa už fakt nebolo na čo vyhovárať, a ide sa na to. Madielka, lišta ...šikmá, ale drží. Pravá päta na miesto, zabrať a - aké je to odrazu ľahké! Mám to, lišta je moja! Trochu poopravým prstoklad, teraz už len umiestniť ľavú nohu a...

Svet sa mi odrazu melie pred očami. Nemám prehľad, kam ktorá končatina smeruje, kam smeruje moje telo a ako ho vlastne zastaviť. Na sekundu si uvedomím smer pohybu, a tak rýchlo využívam situáciu a snažím sa brzdiť rukami (a bradou) v hline... Spravím ešte jeden kotúľ, už len zo zotrvačnosti, čím sa nohy dostanú pod telo, dole svahom. Okamžite sa pokúšam vyhodnotiť svoj stav, no bolesť je tak silná (a mozog otrasený), že sa ledva dokážem posadiť. Rukami si poukladám nohy do normálnej polohy, a keď zistím, že postaviť sa nedokážem, v bolesti sa odplazím približne 10 m k veciam. Odtrhol sa mi chyt. "Tá skurvená lišta! ...pôjde to teraz bez nej vyliezť? Jebať..." Sám nechápem, ako dokážem o tom vôbec rozmýšľať. Celý svet sa mi totiž točí pred očami, lapám po dychu a s ťažkosťou zvládam koordinovať pohyby. Hlava ma však nebolí. "Je to dobre? Mám zlomenú nohu? Ako sa odtiaľto dostanem? Kubo je kdesi na zberoch, mohol by som mu zavolať. Hm, to určite... pokaziť mu deň a spraviť zo seba ešte väčšieho debila." 

Niekedy to vie byť aj výhodou, že popri lezení veľmi málo pijem. Vylievam si asi pollitra vody na hlavu, snáď to trochu pomôže. Čosi sa aj napijem, ale nemám vôbec chuť, tak to nakoniec aj tak vypľúvam ...ako postihnutý, skor všetko na seba. Hyperventilujem ako po hodine hĺbkového potápania. Vylievam si na hlavu aj zvyšok vody. Asi to pomohlo, hlava sa mi pomaly prestáva točiť a začínam konečne aj racionálnejšie uvažovať. Noha zlomená nie je, ale narazená je o to viac - nad pravým kolenom sa mi už začína tvoriť krásny opuch. Sadám si preto nohami smerom do svahu, aby som znížil množstvo tekutiny v končatine, a pátram po ďalších ranách. Dokopy je ich päť. Tož, keď musí macher liezť bez trička ...ale aspoň som si tak žiadne nerotrhal, že? Tržná rana na pravej dlani a pravom ramene, nad pravým zápästím a pod pravým prsným svalom. Ešte jedna nad pravým vnútorným členkom. Na záver ešte odrenina na pravej strane brucha. Postupne zisťujem, že som si narazil aj vnútornú časť ľavého kolena, no napriek tomu dokážem tú nohu (narozdiel od pravej) stále používať. 

Rany postupne ošetrím zvyškom Betadine ...kedy som to naposledy dostal "protitetanovku"? Vedľa ležiaci konár odpílim švajčiarskym nožíkom a obväzom vytvorím až príliš improvizovanú dlahu na pravú nohu. Zo zvyšku konára si nachystám "teleskopické hole". Je 15:18 - najbližší autobus by som stihol možno tak za podpory štyroch nadšených šerpov. Neostáva mi teda nič iné, ako sa dvihnúť a vyžrať si to až do dna... Po pár minútach objavujem úroveň improvizovanosti mojej "dlahy" a s veľkou radosťou (a o čosi menším hnevom) ju hádžem do lesa. Podopierajúc sa konárom krivkám na autobus, najprv lesom, potom asfaltkou. O špinavého a "post-trip-looking" mladého muža evidentne nejaví skoro nikto záujem - podarí sa mi stopnúť asi až 30. auto po cca 20 minútach stopovania. To je na údolí Říčky môj nový "rekord"... (týmto ďakujem ochotnému otcovi dvoch milých a rozkošných detí). 

Po príchode domov sa nakoniec odhodlám navštíviť pohotovosť - síce to dopadlo, ako som čakal (odišiel som s dvoma elastickými obväzmi na dolných končatinách a druhou vrstvou Betadine na tej pravej hornej), aspoň však môžem ísť spať s relatívne pokojným pocitom, že snáď sa nasledujúce ráno zobudím. 

Tento príbeh je skutočný. Je verným popisom predpokladaného vzniku nového variantu cesty Boulder, a to zo sedu, s názvom Nedotknuteľný. Čestne prisahám, že v slede udalostí netrpelo žiadne zviera. Hm, aj keď... 

A ponaučenie na záver - kto sa bojí, nech nelezie do lesa (ani v lese)!

P.S.: Ospravedlňujem sa, že je tento článok bez jedinej fotky. Tesne "po" som však nemal veľmi náladu vyťahovať foťák...