strach a ...hmla v údolí Říčky

Nikdy som si nezvykol dopredu plánovať, ktorú cestu a kedy chcem preliezť. Človek nevie, čo bude "zajtra", či sa nezraní, prípadne neochorie a tým sa celé jeho plánovanie dostane do slepej uličky alebo si to bude musieť všetko preorganizovať odznova - a toto mi prišlo ako zbytočná komplikácia :} Veď lezenie má byť o pohode, tak prečo by som sa mal pri ňom stresovať nejakým plánovaním? Koniec koncov, aj tak to vždy prišlo samo ...ten výber ciest, ktorým sa v určitom období venujem. Okrem toho - vyplývajúc z mojej povahy - nemám rád priveľa rozrobených/nedokončených projektov, a tak je moja momentálna posadnutosť vždy zameraná len na 2 - 3 cesty, ktorým sa venujem. Snáď jediné, čo si (som si...) pri lezení plánujem, je približná doba, do kedy chcem danú cestu vyliezť, resp. počet pokusov, ktorý som ochotný ceste venovať. Toto všetko sa však (ani neviem prečo) zmenilo...

V pondelok 30.11. totiž odlietam na 5 mesiacov do kanadského "pracovného tábora" ...inými slovami zarábať :} A keďže som si toho lezenia v krase túto jeseň veľa neužil, cca pred 3 týždňami som sa rozhodol, že sa pokúsim zvyšný čas čo najefektívnejšie (po lezeckej stránke, samozrejme :p) využiť. Čo ma v tejto chvíli prekvapuje je fakt, že som pri tom plánovaní nemal príliš veľké oči (lebo to u mňa nebýva zvykom veru) - spísal som si cca 8 ciest, ktoré by som, ak počasie a okolnosti dovolia, chcel vyliezť. Kľúč k výberu ciesť bol prostý - išlo o cesty nelezené, príp. málo lezené, o cesty, kde nie sú silné prsty najdôležitejším artiklom lezca, prípadne o cesty, ktoré sú už na pohľad peknou líniou. Toto všetko bolo pre mňa výzvou, motiváciou k prelezu (veď kto by v sychravom jesennom počasí šiel dobrovoľne liezť na Bajerku? :p).

Keďže počasie bolo jedným z aspektov a dostupnosť rôznych oblastí druhým, musel som tomu prispôsobovať aj svoje plány (hm, asi toto bude cestou k úspechu v plánovaní...). Skaly v údolí Říčky vyžadujú vďaka svojej úchvatnej polohe špecifické podmienky, a preto som minulý krásny, slnečný piatok využil na sedenie na kýbli v práci s hlavou v rukách a oplakávanie pokazenej WAPky. Bol to však vynikajúci strategický ťah, pretože takto dostala Bajerka úžasnú šancu kvalitne preschnúť a pripraviť mi podmienky na sobotný prelez. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa v sobotu ráno zobudil a za oknom bolo mlieko ako kravínoch JRD. Okrem toho cesty a chodníky mokré ...no, videl som to skôr na turistiku ako na lezenie, ale obsesia bola silnejšia ako zdravý rozum, a tak sme sa s jedným dobrovoľníkom pobrali smer Stará osada, následne Říčky, rozcestí a na záver 15 min k vytúženej Bajerke.

Na moje veľké prekvapenie (a vlastne aj radosť) bola skala vcelku suchá, tak sme sa dali hneď do "práce" - na rozlez, alebo skôr "rozmrz" prstov Mezi Meles, kde som si teda kvôli premrznutým prstom chvíľu posedel (a Jurajko následne tiež). TR v Super Meles bol takto vyriešený a nachystaný, a tak som sa pustil do skúšania tej poslednej, kritickej krokovej pasáže. Musím povedať, že už pri samotnom TR je to strašne zvláštny pocit, keď lezetie a v periférnom zornom poli stále sledujete strom, ktorý s napätím očakáva, kedy bude môcť váš pád zachytiť...brr!

Po asi 2 - 3 prelezoch záverečnej (po stránke morálu) kľučovej pasáže sa na to vrhol Juro - zhodli sme sa na tom, že čo sa týka obtiažnosti krokov, je to tak max. 7+/8-, no myšlienka možnosti pristátia na strome je tak silná, že človeku tam vie vcelku kvalitne natiecť... Chvíľu som váhal, či to ísť skúšať RP, ale predsa len - kvôli tomu som tam šiel, tak na čo viac čakať?

Spoločný nástup s Meles Meles som prebehol už v podstate automaticky, potom tých pár nepríjemných krokov cez hnidné chyty v úvode Super Meles, cvakací bočák (posledné istenie pod zlaňákom) a ...príliš premrznuté prsty na to, aby som si trúfol pustiť sa do tej série nepríjemných krokoch po lištách. Sadol som si a začal zohrievať prsty - síce som už sedel, ale ten vrch som preliezť musel ...aspoň si to skúsiť na prvom, keď som už tu. Bočák pravou, ľavá noha a dlhý prečah ľavačkou do dobrej lišty... kroky som mal jasné, myseľ už pomenej. No na to, že to bol prvý RP pokus to až tak zlé nebolo - zakývalo ma len 2 kroky pred cvakaním zlaňáku (heh...trochu blbý "tajming", no :p). Expresky som odtiaľ povyberal s tým, že dnes už to skúšať nebudem - hmla za ten čas, čo sme tam boli, zhustla, aj sa trochu ochladilo a túžba príjemného tepla a chladného piva u Jelena bola každou minútou silnejšia. Juro si dal ešte Variantu koutu a ja som rozmýšľal, čo na záver...

"Po čo si sem prišiel, chlapče? Pozri, aké sú podmienky - trenie perfektné, cestu máš komplet v hlave, istič parádny - na čo ešte čakáš?! Čo ak je toto na dlhú dobu Tvoja posledná príležitosť? Choď do toho!"

Ešte dlho si budem pamätať Jurovu otázku: "Ty to ideš liezť znova?!"

Hlava čistá, prsty prekrvené, šnúrky na lezečkách dotiahnuté. Nástup opäť bez zaváhania, "bouldrík" detto - posledné istenie cvaknuté (pre istotu aj nit, aj borhák - keď sa už mám roztrieskať, nech to je aspoň o strom, nie o kamene pod cestou). Niekoľko nádychov - výdychov a znova: bočák pravačkou, ľavá noha vysoko, dlhý prečah ľavačkou do dobrej lišty...uložiť pravú nohu, prichytiť oblý bočák a prečah do lišto-bočáku...

"Chlapče, máš na to. Nepanikár. Poznáš to, vieš, čo robiť. Dýchaj."

...puklinka ľavačkou na zápor, pribrať pravou, postaviť nohy a posledný prečah ľavou do lišty. "Pekne...", ozvalo sa zo spodu skôr, ako som stihol cvaknúť zlaňák. Radosť z prelezu bola neopísateľná! (Asi jediná cesta, z ktorej som sa takto tešil, bol Šípkový král...)

Na záver - túto cestu vrelo odporúčam všetkým, ktorí v lezení nehľadajú len "trhanie chytov" do previsu s isteniami po metri, ale užívajú si pri lezení aj tú psychickú stránku veci (ktorá by mala byť, podľa mňa, zastúpená v ideálnom prípade z 50%).

Enjoy and have fun!


P.S.: Ako mi bolo dodatočne pripomenuté, zabudol som sa zmieniť, že tento úspešný hmlistý deň sme zakončili, ako inak, u Jelena...

...je vidieť, že hmlisto bolo nie len pod skalami :}